Keď moja Zuzka prvýkrát priviedla svojho nápadníka do nášho domu, srdce mi spadlo. Niečo v pohľade tohto namysleného mladíka, v jeho vystatovanosti a prikrej sebavedomosti, ma okamžite znepokojilo. Nie muž – páv: strojený, ukecaný, s úsmevom od ucha k uchu, no za tým všetkým – prázdnota. Nezodpovedný, povrchný, stále s niečím nespokojný. Mieňa prácu častejšie ako iní kabáty. Tu mu málo platia, tam je šéf „nesnesiteľný“, inokedy mu zase nevyhovuje pracovný čas. Stručne – vždy sú vinni ostatní, nikdy on.
Snažila som sa dcére otvoriť oči. Plakala som, prosila, vysvetľovala, že človek, najmä v manželstve, musí byť oporou. Ale Zuzka bola zaslepená láskou a nič nepočula. Jej otec, môj manžel, len mávol rukou: „Dospelá je, nech si lúpe šišky, našou úlohou je byť pri nej.“ Aj ja som sa snažila zmieriť. Veď šťastie dcéry je dôležitejšie ako moje zlé tušenie. Ale ako môže byť človek pokojný, keď roky vychovával, podporoval, investoval dušu, a ona zrazu spojí život s týmto lenivým príživníkom?
Urobili sme pre ňu všetko: vystudovala elitnú univerzitu, kúpili sme jej byt, darovali slušné auto. Všetko, aby mala ľahký život. A ona? V pätnástich sa vydá za človeka, ktorý nevie nič, len sa ňuškať.
Svadba sa nakoniec konala. Bola som tam, ale bez srdca – iba pre dcéru. Potom začal ich spoločný život. Spočiatku to ešte akési držalo. Kým Zuzka pracovala, nejako to fungovalo. No keď šla na materskú, začali problémy. Telefonáty: „Mami, požičaj nám, potrebujeme kúpiť jedlo…“ Samozrejme, pomáhala som. Dcéra je moja krv, a viem, aké je to byť mladou mamou. Ale kde je v tom všetkom jej muž?
Čoskoro bolo jasné – zať znova prepadol. Nie preto, že by nemohol nájsť prácu. Len nechcel. Válel sa doma s telefonom alebo pozeral televíziu a vymýšľal výhovorky. Jeho rodičia žijú niekde v Zvolene, na svadbu ani neprišli, pomoc od nich žiadna. Všetko padá na nás.
Dlho som mlčala. Vedela som – každé slovo proti jej „milému“ by viedlo k hádke. No v jeden deň pukla trpezlivosť. Vypovedala som im všetko. Povedala som priamo: „Ty, Miroslav, si dospelý muž, ale správaš sa ako pubertiak. Pracovať nechceš, rodinu nepodporuješ. Na čo potom vôbec si?“
Po tej scéne sa Zuzka urazilVraj nášiel prácu, no ako vždy to vydržal len mesiac a teraz opäť sedí doma a čaká, kým niekto iný vyrieši jeho problémy.
