Život som strávila sama no, nie celkom, bola som vydatá, ale manžel odišiel po roku manželstva, práve keď som porodila dcéru. Nechal nám aspoň trojizbový byt, to bolo slušné zo jeho strany. Znova sa vydať som neplánovala. Nebola som úplne sama, mala som dcéru Zuzanu. Všetky sily som dala do toho, aby som ju vychovala. Starostí bolo až až.
Vedela som, že som sa snažila čo najlepšie, ale Zuzke chýbalo otcovské rameno. To som jej už nedokázala dať. Časom sa preto príliš upínala na každého chlapca, s ktorým sa stretla. Nie každý to zvládal. Často som ju musela utešovať, keď jej srdce bolo polámané. No Boh je milý časom stretla svojho muža.
Marek bol šikovný a dobrý človek. Bola som za to, aby sa zaňho vydala. Rešpektoval mňa aj Zuzku. Čo viac som mohla chcieť? Zdalo sa mi, že je to ideálny zať. Lenže život nie je rozprávka. Po polroku manželstva sa zmenil.
V tom čase som sa starala o svoju matku. Ešte žila, porodila ma mladá, tak ako ja Zuzku, takže stihla poznať vnučku. No začala chorať a musela som ju vziať k sebe. Starostlivosť o ňu ležala iba na mne, ale zaťovi sa to vôbec nepáčilo.
Neviem, čo ho tak rozčuľovalo. Veď som od neho nežiadala, aby sa o starú mamku staral. A ona nebola náročná, bola pri zdravom rozume. Čo mu vadilo?
Časom to bolo horšie. K Markovi sa pridala aj Zuzka. Vyhýbali sa mi. Kedysi sme sedávali pri stole spolu, teraz sa zdržiavali vo svojej izbe. Snažila som sa s dcérou rozprávať, ale neúspešne. Len vymýšľala výhovorky.
Ani vnúčatami ma netešili. Hovorili, že neponáhľajú, chcú si užiť život. Najprv som naliehala, potom som to nechala tak. Ich vec. No Marek ma začal štvát. V mojom dome sa správal ako pán, hoci nič nespravil ani opravy, ani nový nábytok. Často však chodil s kamarátmi po baroch. Kam sa podel ten úžasný zať, ktorého som prvýkrát videla?
Asi ukázal svoju pravú tvár.
Každý týždeň bol Marek čoraz nesnesnejší. Prišli Vianoce a odmietol ich s nami osláviť. Zobral Zuzku do izby a slávili sami. O polnoci dcéra aspoň vyšla popriať, ale jej muž sa ani neukázal.
Na druhý deň mi povedal: “So Zuzkou predáme dom tvojej matky a kúpime si vlastný byt.” Nevravela som nič. Veď u mňa žijú už pol roka! Z mojich peňazí? To im nestačí?
“Nepredáme. To je dom mojej matky. Nech si zarobíte na vlastné bývanie sami,” povedala som rozhorčene.
Marka to rozhnevalo. V ten deň si zbalil veci, zobral Zuzku a odišiel k rodičom.
Bolo mi smutno, že dcéra ani nepípla, no je to jej život. Ak si myslí, že s ním bude šťastná, nech žije, ako uzná za vhodné.
Spravila som dobre? Čo by ste urobili vy na mojom mieste?
