Zeniam už viac ako pol roka sedí doma bez práce a žije na našom krku, zatiaľ čo dcéra ho ešte aj bráni.
Nedá sa slovami vyjadriť, ako bolestné je vidieť, čo sa stáva s rodinou, keď dospelí odmietajú prevziať zodpovednosť za vlastný život. Nedávno som sa pohádala s dcérou, a príčinou bol práve môj zať – človek, ktorý už ôsmy mesiac nerobí nič, aby si našiel zamestnanie. A moja dcéra? Namiesto toho, aby mu dala kopanec, ho háji! Vraj by bolo hanba, keby išiel na „prvú blbú robotu“, keď má také vzdelanie a skúsenosti. Ale žiť na úkor rodičov – to, zdá sa, hanba nie je.
Pred dvoma rokmi mali krásnu svadbu. Všetko bolo podľa ľudských predstáv. My, rodičia z oboch strán, sme im pomohli s kúpou bytu – spolocne sme dali peniaze. Oni si zariadili dom, vtedy obaja pracovali, peniaze im stačili. Áno, míňali nie vždy rozumne, ale my sme nezasahovali – veď sú dospelí, nech sa učia.
Pred polrokom sa narodil vnuk. Samozrejme, tešili sme sa – aké šťastie! Lenže s radosťou prišli aj problémy. Dcéra išla na materskú, a takmer v rovnakom čase zať prišiel o prácu. Úspory? Nula. Požiadali o pomoc, my s manželom sme im samozrejme nepomohli. Svoji z dediny tiež priložili ruku k dielu. Všetko – od kočíka po postieľku – sme kúpili my. Dcéra dostáva z materskej pár drobných, zať hľadá prácu… už ôsmy mesiac.
Sľúbil, že je to dočasné, že čoskoro nájde dobrú pozíciu a splatí nám. My sme ani nežiadali splácať, len aby sa postavili na vlastné nohy. Ale čas uteká a nič sa nemení. Už sme unavení. Či je naozaj také ťažké zobrať aspoň dočasnú prácu – do skladu, rozvážať jedlo, hocikde? Ale zať tvrdí, že to „nie je pre neho“. A dcéra mu prikyvuje.
Nedávno som to už neustála a vyplakala som jej celú pravdu. Hovorím: On je muž, otec, mal by zabezpečiť rodinu! A namiesto toho leží na gauči a čaká, kedy mu spadne z neba vysnívaná práca s platom dva tisíce mesačne. A my s manželom dávame od rána do večera, aby mali čo do úst.
Dcéra sa urazila. Obvinila ma z krutosti, tvrdila, že ich situácii nerozumiem. Vraj ak pôjde „na nejakú blbosť“, nebude mať peniaze ani čas chodiť na pohovory, a navyše – bude unavený a nervózny. A jej sa to nehodí, veď s dieťaťom je dosť práce.
Počúvala som ju a cítila, ako ma zalieva hnev. Kedy začala mládež veriť, že rodičia majú živiť nielen ich, ale aj ich deti? My s manželom sme ju vychovávali bez pomoci starých rodičov, pracovali sme a zvládali sme to sami. A nečakali sme, že niekto iný vyrieši naše problémy. A oni… si spravili pohodlie.
Porozprávala som sa so svojou. Aj ona je nespokojná, vraj syn sa stále sťažuje na únavu, ale ani vysávač nezdvihne, nieto ešte aby si našiel prácu. Dohodli sme sa: už dosť. Je čas zaťvoriť kohútik. Žiadne nákupy jedla, žiadne plienky za naše peniaze. Dáme len to najnutnejšie.
Možno to znie tvrdo. Áno, sú to naše deti. Ale je láskou neustále im podliezať? Je starostlivosťou dopriať im, aby upadali? Mali by si uvedomiť, že rodina je tvrdá práca, a nie dovolenka na neurčito.
Ak ich teraz neotriesime, o rok budú na tom ešte horšie. On bude stále čakať na zázrak, ona bude tvrdiť, že „má recht“. A žiť budú stále na našom krku – a bez hanby.
A čo vnuk? Aký mu to dáva príklad? Veď takto sa predsa nedá!
