Prepásla! Po ceste z kúpeľne k vchodovým dverám, pričom si rýchlo nanášala rúž, hodila na seba kabát a obula topánky, sa Lýdia už o tri minúty po prebudení viezla výťahom.
Keď vyšla von, uvedomila si, že mrholí jemný septembrový dážď, ale nebolo času vrátiť sa po dáždnik. Zradný budík dnes zlyhal. Dievčina bežala na zastávku ako zmyslov zbavená. Kto by chcel meškať do práce! S jej šéfom to bolo ako záškoláctvo a mohlo to skončiť aj výpoveďou.
Premietala si v hlave všetky možné výsledky dnešného dňa a zmierila sa s každým z nich. Lýdia sa už duševne rozlúčila s obľúbenými klientmi, odmenou a dodatočným voľnom, ktoré jej ešte ostalo z poslednej dovolenky.
Popri nej prebiehali ďalší ponáhľajúci sa ľudia, každý bol zahĺbený vo svojich myšlienkach a nič si nevšímal. Všetko bolo sivé, nudné a smutné. A ešte aj ten dážď dodával dňu ponurosť, dňu, ktorý sa zle začal už od rána.
Od zastávky ju delilo menej než dvesto metrov, keď sa náhle zastavila a obzrela dozadu. Pri ošumelej lavičke sedelo malé, mokré mačiatko. Snažilo sa mňaukať, ale darilo sa mu iba otvárať ústa bez zvuku, zatahuje od zimy jednu packu po druhej.
Na chvíľu sa Lýdia zamyslela, či bežať ďalej alebo pomôcť malému tvorovi v núdzi. Meškanie bolo nevyhnutné, a tak keď už raz bude musieť znášať šéfovu hnevlivú tirádu, rozhodla sa, že mačiatku pomôže.
Keď pristúpila bližšie, všimla si, že zadná packa je ohnutá do neprirodzenej polohy.
– Môj bože! Kto ti to urobil?
Posledné pochybnosti sa vyparili ako ranná hmla. Mačiatko tak premoklo a premrzlo, že sa triaslo ako posledný septembrový list na strome.
Opatrne zabalila postihnutého do bielej šatky a pohla sa k zastávke. Rozhodla sa dostať do svojej kancelárie a potom konať podľa situácie. Jej dobré srdce jej nedovolilo nechať mačiatko napospas osudu.
Pokus všimnúť sa do svojej kancelárie bez povšimnutia skončil neúspechom. Už bola skoro v cieli, stačilo prejsť poslednú zákrutu v dlhom chodbríku, keď narazila na svojho šéfa.
– Pospíšilová! Hodinu! Kde ste boli? Kto má za vás robiť vašu prácu? Stratili ste úplne zodpovednosť?
Nasledovali ďalšie desiatky otázok, ktoré mali v Lýdii vyvolať pocit viny a ponížiť ju ešte viac v tej obrovskej priepasti medzi šéfom a podriadenými. Stála celá premočená a nemohla povedať ani slovko. Postupne jej do očí vystupovali slzy a vnútorne ju dusila krivda.
– Toto! – jediné, čo Lýdia dokázala povedať, keď rozopla vrchný gombík svojho kabáta.
Odvtedy sa ukázala malá nešťastná tvár. Mačiatko medzitým obschlo, zohrialo sa a už mohlo jemne mňaukať.
– Má zranenú packu, nemohla som ho nechať vonku… A je sám…
Slzy jej tiekli po tvári, slová sa plietli a ruky jej zrádzali tras. Už si myslela, že napíše výpoveď, chcela sa odobrať na svoje pracovisko zbaliť si veci, ale teplá mužská ruka ju zastavila.
Druhou rukou šéf vytiahol telefón a vytočil známe číslo. Potom na papier napísal adresu a bez váhania jej prikázal ísť tam zachrániť malú papuľku.
Nechápala náhle zmeny v správaní šéfa, vzala papierik, strčila ho do vrecka kabáta a pospíšila k východu.
– A nemusíte sa sem vracať.
Lýdii padlo srdce do päty, a smútok ju pomaly opantával. Tak sa skončila jej krátka pracovná kariéra v obľúbenom zamestnaní. Ale šéf pokračoval:
– Dnes máte voľno. A aj zajtra. A ešte vám vyjadrujem vďaku. A predpíšem vám aj odmenu… za lásku k tým menším.
Šéf sa volal Michal Váňo. Bol len o niečo starší ako Lýdia, ale vždy mal povesť prísneho a náročného muža. V kancelárii sa s ním stretávala zriedka, ale šuškandy o jeho tvrdosti sa šírili.
Vo veterinárnej klinike, kam ju poslal šéf, lekár rýchlo vyriešil problém s mačacou packou. Nebol to zlomenina, iba silný výron a natiahnutie. Kým lekár vykonával liečebné úkony a prikladal tesný obväz, Lýdia mu vyrozprávala, ako našla úbohé mačiatko na ulici, ako ju šéf napomenul a potom nečakane pomohol.
Lekár sa zasmial a povedal, že s Michalom sa pozná od detstva. Už od mladosti zvykol pomáhať opusteným zvieratám, hrdinsky zachraňoval šteniatka z chladnej vody. Keď dospel a začal zarábať peniaze, vždy dával časť na pomoc útulkom. Dokonca aj prvé štipendium celé venoval na fond pre zachranu bezdomovec.
Len s ľuďmi sa mu nedarilo vždy dobre vychádzať. Stratil celú rodinu, keď bol mladý, a uzavrel sa, stal sa tvrdým a ľahostajným.
Táto história sa Lýdie dotkla natoľko, že jej Michal nešiel z hlavy celý deň. Z ničoho nič mala chuť ho poľutovať a podporiť.
Večer, keď mačiatko odpočívalo po dobrodružstvách a sladko spalo na mäkkej a teplej posteli, Lýdia pripravovala miesto pre svojho nového obyvateľa. Maličký si vytrpel za celý deň strávený na ulici. Možno aj dlhšie…
Niet divu, koľko sa túlal bezprizorný. V spánku sa len ticho chvel a občas kňučal. Teraz však osamelosť Lýdie a jej nového zachráneného kamaráta končili. Lýdia sa bude s radosťou starať o svojho miláčika a milovať ho zhovievavosťou.
S úsmevom na tieto myšlienky pripravila príjemné miestečko pre Macka. Toto meno sa jej zdalo najvhodnejšie pre malého bezbranného tvora. Pokoj jej myšlienok narušil nečakaný telefonát. Bol to Michal.
– Ako sa má náš pacient?
Lýdiine líca zčervenali a s nadšením rozprávala o stave svojho zverenca, potom dlho ďakovala svojmu šéfovi. Neočakávane ju Michal pozval na večeru a rozprávali sa celú noc.
Muž, ktorý sa jej už zdal tak blízky, známy a pochopiteľný, bol nablízku. A tiež pri nich sedelo mačiatko s obviazanou packou a získavalo toľko pozornosti a lásky, koľko mohlo dostať od dvoch dobrých ľudí, ktorých duše sa ukázali ako spriaznené.
A čoskoro spoločne pomáhali nešťastným zvieratkám v núdzi a starali sa o svojho Macka, ktorý sa tiež ukázal ako spriaznená duša.
