V ten dusný júlový deň Helena Jozefovna ráno umývala okná, tĺkla vankúše a pripomínala dcére, že by už mali s Miškom zajtra do dediny – cesnak je pekný a zrelý. Zuzka sa vymieňala: práca, povinnosti, deti, no matka bola neoblomná ako vždy.
„Čoskoro skončí leto a vy stále zdochcete v meste!“ rozhorčene vykríkla do telefónu. „Jahody odídu, zemiaky zmiznú a vy len v tom vašom mobile!“
Dohodli sa. Prídu cez víkend, pomôžu na záhrade a večer si oddýchnu.
Miško sa netešil. Po minulej návšteve mu ostal v ústach nepříjemný pocit. Tenkrát len poprosil o kúsok klobásy k rizotu – a teťka mu ho doslova nedala. Tak rázne, že sa až zakrutil od prekvapenia.
V sobotu vyrazili skoro. Pomohli rýchlo – cesnak vytrhali, roztriedili, zložili. Zdalo sa, že teraz príde oddych, večera, pokoj. Miško sa osprchoval a prišiel do kuchyne. Zuzka s matkou prestierali. Vôňa rizota mu krútila hlavu. Aby nečakal, otvoril chladničku, vzal klobásu, chcel si dať chlebík – a v tom…
„Nedovolím!“ vystrelil hlas Heleny Jozefovnej.
Klobása okamžite zmizla späť. Miško stál ako prikovaný. Nerozumel.
„Čo sa to deje, mami?“ spýtala sa Zuzka zmätene.
„Klobása je až na raňajky, s chlebom! Teraz je rizoto. A nekaz si chuť!“ prerezala teťka.
Miško sa posadil, ochutnal – mäso v rizote chýbalo. Poprosil aspoň o pár plátkov klobásy. Znova odmietnutie.
„Čo sa vám do nej stále pcháte?“ hnevala sa Helena Jozefovna. „Už ste zjedli pol klobásy! Viete, koľko stojí? Kupujem ju na celý týždeň!“
Miško odsunul tanier. Chuť do jedla úplne prešla. Vyšiel von. Zuzka za ním prišla neskôr. Manžel ležal na gauči a zíval na strop.
„Poďme domov. Nedá sa tu vydržať. Každý pohyb sleduje, akoby som jej kradol. Bojím sa namaž si chleb, aby mi ho nevzala.“
„Tu predsa nie je žiadny obchod,“ priznala Zuzka. „Len autoobchod raz týždenne.“
„Mali sme doniesť jedlo, nie čerešne a marhule!“ zavrčal Miško. „Zajtra odchádzam. Potom ťa vyzdvihnem. Bez mäsa tu dlho nevydržím.“
„Poďme spolu,“ povedala Zuzka rozhodne.
A tak sa aj stalo. Zuzka matke zalhala, že Miška volali do práce. Teťka ich odprevadila nepríjemným pohľadom.
Prešiel takmer rok. K Helene Jozefovnej sa nevydali. Ale ona ich ochotne navštevovala. A čo bolo najzvláštnejšie – ich chladničku otvárala ako svoju. Brala si, čo chcela, bez pýtania. Aj Miško sa smial:
„Pozri, klobása! Vidíš, tu jej to zrejme nevadí…“
Ale na jar začali známe hovory:
„Tak kedy prídete? Záhrada na vás nepočká.“
Miško sa spočiatku bránil. No Zuzka navrhla fintu:
„Kúpime si vlastné jedlo. Aby mama nemusela počítať, kto koľko zjedol.“
Súhlasil – pod podmienkou, že po ceste zastavia v supermarkete. A tak stáli opäť na prahu dedinského sídla. S taškami.
„Čo to nesiete? Opäť marhule?“ zaškerila sa teťka, no vrecká ukázali syr, mäso, klobásu. Zarazila sa.
„Aby ste nemuseli počítať, koľko gramov som zjedol,“ usmial sa Miško.
Helena Jozefovna frfla, no nič nepovedala. Neskôr v kuchyni, keď nikto nepočul, zašepkala dcére:
„Keby ste vždy priniesli vlastné jedlo… Mne ľahšie, vám pokojnejšie.“
Zuzka mlčky prikývla. Bolo jej smiešno i trpko. Ale hlavné – Miško bol opäť ochotný prísť. Aj s nákupom. Bez hárok a výčitiek. A to, ako ukázal čas, je tiež svojim spôsobom rodinné šťastie.
Naučil som sa, že niekedy je lepšie prispôsobiť sa ako biť hlavou o stenu. Nie je to prehra – je to mier.
