Po večeri si Zuzana sadla so založenými nohami na gauč a chytila knihu. Len čo sa ponorila do dobrodružstiev hrdinky románu, do izby vošla mama s vibrujúcim telefónom v ruke. Na celú obrazovku sa usmievala Viktória Hrušková.
Zuzana neochotne odložila knihu a zdvihla telefón, výrazne sa pozrela na matku. Ta konečne pochopila, že prekáža, a vyšla z izby. Zuzana nepochybovala, že mama bude stáť pri dverách a počúvať.
Päť minút sa s kamarátkou rozprávali o ničom. Potom Viktória povedala, že ju pozýva na narodeniny, oslava bude v sobotu na chate.
“Tie si mali pred mesiacom. Či nie?” prekvapilo Zuzanu.
“Čo na tom záleží? Som pripravená oslavovať každý deň. Je to len zámienka, aby sme sa stretli.”
“Prečo? Môžeme sa len tak stretnúť, bez dôvodu,” namietla Zuzana.
“Nie, musí byť napätie, očakávanie. Prichádza kamarát môjho Janka z Nemecka. Nevie, kedy mám narodeniny. Chápe, že teraz bude v centre pozornosti, a mohol by odmietnuť stretnutie len tak. Ale narodeniny – to je už vážne. Danka, moja kamarátka, pamätáš si ju? Úplne vyvádzala, keď sa dozvedela, že príde. Je to režisér alebo čo, to je jedno. Každopádne, je to filmár. A Danka veľmi chce hrať v filmoch. Drží sa ma ako prísavka, nedá mi pokoja. Už ma unavuje.”
“Tak to chápem. Ale prečo ja?”
“Ako to prečo? Sú to predsa narodeniny.” Viktória začínala byť nepríjemná kvôli kamarátkinej pomalosti.
“Na kŕmidlo?” konečne sa Zuzana dopátrala. “A prečo na chate? Sneh ešte neroztál.”
“Nehraj sa, Zuzka. Aby nám neušiel,” zasmiala sa Viktória, spokojná so sebou. “Tak pojdete? Zabavíme sa, urobíme šašlik. Ešte tam máme vianočný stromček. Neprišli sme ho po sviatkoch odviezť. A snehu je kopec, ťažko by sme prešli. No tak, prosím, pre mňa,” povedala Viktória, a Zuzana si predstavila jej urazené nosíkovité pery.
“Dobre,” vzdychla si Zuzana.
Súhlasila, lebo do soboty zostali štyri dni, za ten čas sa mohlo stať čokoľvek. Napríklad by mohla ochorieť ona alebo Viktória, alebo čokoľvek iné, a cesta by sa zrušila.
Zuzana odložila telefón, a hneď do izby vošla mama.
“Kam ťa volala?”
“Mami, veď si počula,” usmiala sa Zuzana.
Mama sa vôbec nehanbila.
“Tak choď. Večne len sedíš doma. Čoskoro budeš mať štyridsať a nie si vydatá. Nedožijem sa vnúčat.”
“Mami, ženíA zatial čo Zuzana prikyvovala na mamino nadšenie, v duchu si už predstavovala nový život plný nečakaných možností.
