ZÁCPA
Autá stáli nehybne v tesných radoch. Ani sem, ani tam sa nič nepohlo už dobrú polhodinu. Všetci mali okná zdvihnuté, lebo klimatizácia bežela naplno. Vonku bolo nesnesiteľné horúčavo, cez tridsať stupňov, ako hlásil rániový rozhlas.
Vzduch nad rozpáleným asfaltom sa chvel a vlnil. Vo vnútri Toyoty bolo chladno. Ale sedieť bez pohybu a pozerať sa na strnulý obraz ako z filmu ho už nudilo.
Zuzka odskrutkovala vrchnák plastovej fľaše a hltla vodu. Jozef si všimol, že v nej zostáva menej ako tretina. Zuzka popíjala často a nenapadlo ju ponúknuť mu. Vedel, že by odmietol, posledný dúšok by určite dal jej. Ale pila sama, akoby v aute ani nebol.
“Kedy už sa to pohne?” vyhrkla Zuzka podráždene.
Boli to jej prvé slová od vyjazdu z chaty. Jej mlčanie bolo horšie ako krik. Radšej by kričala. Nehádali sa, no keď sa niečo stalo, Zuzka mlčala hodiny, niekedy aj dni, celým svojím postojom dávala najavo, že Jozef je vinný. On sa vždy ospravedlnil, vypočul si jej monotónnu výčitku, a potom sa udobrili.
“Čo len sedíš? Urob niečo,” vyletela na neho znovu, akoby on mohol za záčpu na diaľnici.
Teraz mlčal on. Nevedel čo povedať.
“A vôbec, prečo sme išli na tú hlúpu chatu? Ty si chcel, ale ja? Len aby som sedela za plotom, kým sa ty babráš so svojou dcérkou? Radšej by som bola išla po obchodoch. Alebo s Monikou do kaviarne, dala si zmrzlinu.” Zuzka si popotiahla nosom.
“Super, teraz mám upchatý nos. Ešte aby som ochorela z tej klimatizácie,” zaúpela opäť.
Jozef vypol klimatizáciu.
“To si robíš srandu? Za minútu tu bude ako v peci! Chceš, aby sme sa tu uvárili alebo sa zadusili?” zhoršovala sa Zuzka.
Nepamätal si, kedy naposledy toľko hovorila. Prekvapilo ho to, no nič nepovedal a znova zapol klimatizáciu. Vpredu medzi radmi áut kráčal muž. Ešte pred Jozefovým autom sa vrátil do svojho auta v susednom pruhu.
“Videl si ho? Práve prišiel odtiaľ. Možno vie, čo sa stalo?” navrhla Zuzka.
“Možno,” súhlasil Jozef.
“Tak čo čakáš? Choď sa opýtať,” povedala, bez toho aby sa na neho pozrela.
“Čo sa mám opýtať? Záčpa môže byť dlhá kilometer. Myslíš, že za polhodinu stihol prejsť celú diaľnicu? Ťažko.” Pozrel na ňu a znova sa cítil provinilo.
“Veď pravda, nejak sa to pohne. Všetci čakajú v pokoji. Toto je diaľnica, nie nejaká vedľajšia cesta. Pol Bratislavy tu stojí.” Zmlkol. Zuzka tiež, hľadela nehybne dopredu.
“Dobre.” Jozef vystúpil z auta.
Pozrel sa nazad, na nekonečné rady áut, presne také isté ako vpredu. Ten muž sadol do červeného auta. Zaklopal na okno, ktoré sa čiastočne spustilo.
“Prepáčte, vy ste išli dopredu? Nevíte, čo sa deje?” opýtal sa vodiča.
“Zdá sa, že stojí celá diaľnica. Nikto nevie. Možno nehoda, alebo útok.”
Nič nové sa nedozvedel. Predpokladal to isté. Vonku bolo horúco ako v saune. Kým sa nakláňal k oknu, košeľa na chrbte sa prilepila od potu. Vrátil sa do Toyoty. V rádiu vysielali správy. Ani slovo o záčpe na diaľnici.
“No a čo, zistil si niečo?” netrpezlivo sa spýtala Zuzka.
“Nie, stojí to ďaleko vpredu, možno celá diaľnica. Niekto povedal, že útok.”
“Vedela som to! Prečo som ťa vôbec počúvala a išla s tebou?” zúfalo vykríkla.
Jozef súhlasil. Nemal ju presviedčať, aby išla s ním. On by sa do žiadnej záčpy nedostal, zostal by na chate s dcérkou, ako chcela. Išiel by domov, keď už by bolo chladnejšie a záčpa by sa dávno rozplynula.
A pritom to začínalo tak pekne…
***
Jozefa prebudil telefón. V polospánku nepozrel na displej a hneď zdvihol.
“Tati, prídeš?” spýtal sa hlas Alicy.
“Ahoj. Zabudol si, že tvoja dcéra má dnes narodeniny?” Toto už hovorila žena. Bývalá. “Som si istá, že si ani ešte nekúpil darček,” zaznel v jej hlase výčitok.
“Nie, nezabudol, práve idem,” ponáhľal sa povedať a otvoril oči.
Slnko už bolo vysoko. Odložil telefón od ucha a pozrel na čas – pol desiatej.
Na narodeniny dcéry si pamätal až do včerajšieho večera. Ale včera sa dobre zabával s Zuzkou a kamarátmi v klube a všetko z hlavy vypadlo.
“Tati, nepotrebujem darček, len príď, chýbaš mi!” zakričala dcéra do telefónu a hovor sa prerušil. Bývalá žena zavesila.
Vzali sa pred takmer trinástimi rokmi. A desať rokov žili ako pes s mačkou, trápili sa navzájom. Nebol zamilovaný. Len ako študent na nejakom večierku na intráku sa prebral v posteli s dievčaťom, ktorého meno sotva pamätal.
O mesiac ho vyhľadala v škole a povedala, že je tehotná. “Nie je to zlé,” pomyslel si a povedal, že sa s ňou ožení. Rodičia boli v šoku, odhovárali ho. Matka pochybovala, či je to naozaj jeho dieťa, navrhla test pred svadbou.
Urobil ho, ale až po narodení Alicy. Bez pochybností bola jeho. Jozef sa do nej zamiloval hneď, čo ju privezli z pôrodnice. Nikdy netušil, že také niečo je možné. Preto aj znášal neustále hádky s manželkou, jej žiarlivosť, výčitky. Možno by to znášal dodnes, keby nestretol Zuzku.
Povýšená, chladná a príťažlivá ako grécka bohyňa, nekričala ako bývalá žena. Mlkala a tým ho trestala. To bol jej jediný nedostatok.A po roku sa Jozef a Iraidla vzali, a keď sa im narodila dcéra, dal jej meno Alica, aby si vždy pamätal, že niekedy niekoho veľmi miloval, ale nikdy tak, ako miluje teraz túto novú rodinu.
