Zasa dievča? To je nejako naschvál? To si robíš srandu! U nás v rodine robili štyri generácie chlapov na železnici! A ty čo? Čo si nám priniesol?
Ja Som azda až taký neschopný ako otec?
No podľa seba súď! zasyčal svokor.
Božena napla sa svokra. No, aspoň meno má normálne. Ale načo ti bude taká Božena? Kto ju bude chcieť?
Martin mlčal, civiel do mobilu a tváril sa, že ho v paneláku nič nevytočí. Keď sa ho manželka opýtala na názor, len mávol plecami:
Čo je, to je. Možno nabudúce to už bude chlapec.
Janka pocítila, ako jej niečo zovrelo srdce. Nabudúce? A táto malá princezná je teda len na skúšku?
Boženka prišla v januári: malinká, s obrovskými očami a hustými tmavými vlasmi. Martin sa objavil až na prepustení z nemocnice, doniesol karafiáty (ako by sa patrilo na pohreb, nie narodenie) a tašku s detskými vecami.
Pekná, uznal, keď opatrne nakúkal do kočíka. Celá ty.
Ale nos má tvoj, usmiala sa Janka. Aj bradička tvrdohlavá je tvoja.
Ale prosím ťa, všetky deti sú v tomto veku rovnaké, odbil Martin.
Oľga Mikušová, jeho mama, ich doma privítala s výrazom, že práve ochutnala skysnuté bryndzové halušky.
Susedka Zuzka sa pýtala, či je to vnuk alebo vnučka. Hanbila som sa odpovedať V mojom veku bábiky opatrovať
Janka sa zavrela v detskej izbe a ticho tlačila Boženku k sebe, pohltená smútkom.
Martin riešil prácu stále viac a viac. Bral fušky v susedných podnikoch, makal aj cez sviatky. Vyhováral sa, že rodina stojí veľa, hlavne s malým dieťaťom. Domov sa plazil unavený, ledva sa ozval.
Čaká ťa, hovorila Janka, keď Martin prešiel okolo detskej, ani nezaklopal. Boženka vždy rozžiari oči, keď počuje tvoje kroky.
Som vyčerpaný, Janka. Zajtra musím skoro do práce.
Ani si jej nezakýval
Je malá, nič nevníma.
Ale Boženka vnímala. Janka videla, ako dcéra otáča hlávku ku dverám vždy, keď počuje otcove kroky. A potom dlho pozerá do prázdna, keď odíde.
Keď mala Boženka osem mesiacov, ochorela. Najprv teplota 38, potom 39. Janka volala pohotovosť, ale lekár odporučil znižovať horúčku doma. Ráno už mala malá 40.
Martin, vstávaj! trepala s ním Janka. Je jej veľmi zle!
Koľko je hodín? chrčal Martin, polootvoreným okom.
Siedma! Nespala som celú noc! Musíme do nemocnice!
Tak skoro? Nemôžeme počkať do večera? Mám dnes vo fabrike dôležitú šichtu
Janka naňho civel, akoby ho videla po prvý raz.
Tvoja dcéra horí a ty riešiš fabriku?
Veď nezomiera! Deti bývajú choré
Janka si objednala taxík sama.
V nemocnici si lekári Boženku okamžite nechali na infekčnom oddelení. Podozrenie na ťažký zápal, chceli robiť lumbálnu punkciu.
Kde je otec dieťaťa? pýtal sa primár. Na zákrok treba súhlas oboch rodičov.
On je v robote. Každú chvíľu príde.
Janka volala Martinovi celý deň. Mobil nedostupný. Až o siedmej večer to Martin konečne zdvihol.
Janka, som v depe práca
Martin, Boženka má podozrenie na zápal mozgových blán! Potrebujeme tvoj podpis na punkciu! Lekári čakajú!
Čo? Aká punkcia? Ničomu nerozumiem
Proste poď! Hneď!
Nemôžem, mám šichtu do jedenástej. A potom ešte máme s chlapmi
Janka vypla telefón.
Súhlas podpísala sama ako matka na to mala právo. Punkciu robili v celkovej narkóze. Boženka sa stratila na veľkej posteli, taká bola drobná.
Výsledky budú zajtra, povedal lekár. Ak sa potvrdí zápal mozgových blán, čaká vás dlhá liečba minimálne šesť týždňov v nemocnici.
Janka ostala pri dcére na noc. Boženka ležala pod infúziou, bledá a bez hnutia. Len malý hrboľček na hrudi jej ticho stúpal a klesal s dychom.
Martin sa zjavil druhý deň na obed. Neupravený, strapatý ako pondelkové ráno.
No ako je? opýtal sa, neodvážiac vstúpiť do izby.
Zle, odsekla Janka. Výsledky ešte nemáme.
A čo s ňou robili? Tá akože
Lumbálnu punkciu. Brali jej tekutinu z chrbtice.
Martin zbledol.
Bolelo ju to?
Bola v narkóze, necítila nič.
Prišiel k postielke a zostal stáť. Boženka spala, drobná rúčka so zalepenou infúziou trčala spod deky.
Je strašne maličká, zahundral Martin. Nejako som si to neuvedomil
Janka neodpovedala.
Výsledky boli našťastie dobré žiadny zápal mozgových blán, len ťažká vírusová infekcia. Liečiť sa mohli aj doma.
Mali ste šťastie, povedal primár. Ešte deňdva váhania a bolo by zle.
Cestou domov Martin mlčal. Až pred vchodom sa potichu spýtal:
Som som taký hrozný otec?
Janka položila spiacu dcéru a pozrela naňho.
A čo myslíš ty?
Myslel som si, že času je ešte dosť. Veď je ešte malá, nič nechápe. Ale keď som ju videl s hadičkami Uvedomil som si, že môžem prísť o všetko. A že mám čo stratiť.
Martin, ona potrebuje otca. Nie sponzora na plienky. Skutočného otca, ktorý vie, ako sa volá a aké sú jej obľúbené hračky.
Aké? zašepkal Martin.
Gumený ježko a hrkálka so zvončekmi. Keď prídeš domov, vždy sa plazí k dverám. Čaká, že ju vezmeš do náručia.
Martin sklopil hlavu.
Nevedel som
Teraz už vieš.
Doma sa Boženka rozplakala tenučko, smutne. Martin k nej inštinktívne natiahol ruky, ale na chvíľu váhal.
Môžem? spýtal sa Janky.
Je to tvoja dcéra.
Opatrne vzal Boženku do náručia. Drobček utíchol, pozoroval otca veľkými vážnymi očami.
Ahoj, princezná, zašepkal Martin. Prepáč, že som tu pre teba nebol, keď si sa bála.
Boženka natiahla rúčku a dotkla sa mu líca. Martin cítil, ako mu niečo zviera v hrdle.
Tata, vyhlásila zrazu Boženka celkom jasne.
Bolo to jej prvé slovo.
Martin na Janku vyvalil oči.
Ona ona to povedala
Hovorí už celý týždeň, usmiala sa Janka. Ale iba keď nie si doma. Asi čakala na svoju chvíľu.
Večer, keď Boženka zaspala otcovi v náručí, odniesol ju Martin do postielky. Dcéra sa nezobudila, len silnejšie stisla jeho prst vo sne.
Nechce ma pustiť, prekvapil sa Martin.
Bojí sa, že zase zmizneš, vysvetlila Janka.
Ešte pol hodiny sedel pri postielke, neodvážil sa od nej odtiahnuť.
Zajtra zostanem doma, povedal Janke. A aj pozajtra. Chcem chcem svoju dcéru spoznať.
A práca? Nadčasy?
Vymyslíme spôsob, ako prežiť aj skromnejšie. Hlavné je, aby som jej detstvo neprešvihol.
Janka ho objala.
Lepšie neskoro než nikdy.
Nikdy by som si neodpustil, keby som ani nevedel, aké má hračky rada, povedal Martin a zadíval sa na spiacu dcérku. Alebo že už vie povedať “tata”.
O týždeň, keď bola Boženka už zdravá, sa vybrali spolu na prechádzku do parku. Dievčatko sedelo na ockových ramenách, zvonivo sa smialo a chytalo padajúce listy.
Pozri, Boženka, aké krásne žlté javory! A tam veverička! ukazoval Martin.
Janka kráčala vedľa a rozmýšľala, že niekedy človek skoro príde o to najcennejšie, aby si uvedomil, aké veľké šťastie má.
Oľga Mikušová ich doma privítala s kyslou tvárou.
Martin, Zuzkin syn už hrá futbal. A tvoja iba bábiky.
Moja dcéra je najlepšia na svete, povedal Martin pokojne, posadil Boženku na koberec a podal jej gumeného ježka. A bábiky sú super.
Ale rod v takom prípade končí
Nekončí. Pokračuje. Inak, ale pokračuje.
Svokra chcela niečo dodať, ale Boženka priplazila k babke a vystrela rúčky.
Babi! povedala a široko sa usmiala.
Oľga sa zarazila nevedela, čo má robiť, ale vzala vnučku do náručia.
Veď ona veď ona rozpráva! vybuchla.
Naša Boženka je šikovná, povedal Martin pyšne. No nie, princezná?
Tata! rozosmiala sa Boženka a tlieskala rukami.
Janka sa pozerala na túto scénu a rozmýšľala, že šťastie nie je vždy samozrejmé, niekedy príde až po skúške. A že najväčšia láska je tá, čo dozrieva pomaly, cez bolestivé chvíle a strach, že stratíš to najdrahšie.
Večer, keď Martin uspával Boženku, potichu jej spieval uspávanku. Mal síce hlas ako zvonček starého bicykla, ale Boženka načúvala s veľkými očami.
Ty si jej nikdy predtým nespieval, poznamenala Janka.
Predtým som veľa vecí nerobil, povedal Martin. Ale teraz mám čas dobehnúť zameškané.
Boženka zaspala, objímajúc otcove prsty. Martin sa neponáhľal odtiahnuť ruku. Sedel potme a vnímal jej dýchanie, v duchu si opakoval, koľko toho vie život prešvihnúť, keď človek zabudne zastaviť sa a všímať si to, čo je naozaj dôležité.
A Boženka spala a usmievala sa už totiž vedela, že ocko už nikdy nezmizne.
Tento príbeh nám poslala jedna z našich čitateliek. Občas človek potrebuje riadnu facku od života, aby sa v ňom prebudilo to najlepšie. Veríte, že sa človek môže zmeniť, keď zisťuje, že mu môže uniknúť to najcennejšie?
