Objednala stôl pre desať ľudí na svoje osemdesiate narodeniny. Jediný, kto k nej podišiel bol vedúci reštaurácie aby ju poprosil, či by mohla uvoľniť stoličky.
V podniku bzučal piatkový šum: cinkot tanierov, smiech, hlasná hudba, hlasy splývajúce do jedného neidentifikovateľného zvuku. Vonku siahal rad takmer až po obrubník.
Len pri stole číslo 4, uprostred toho všetkého, bola ticho taká ťažká, že sa dala krájať.
Prepáčte, pani vzdychol vedúci, jemne klopkajúc perom o zápisník. Je piatkový večer, čakajú nám tu ľudia. Ak vaši hostia ešte nedorazili, musím rozdeliť stoly. Môžem vám ponúknuť miesto pri pulte, áno?
Žena na sebe mala svoje parádne šaty tie, ktoré si odkladá na výnimočné chvíle, aby sa cítila šik. Cez rameno mala prehodenú ligotavú stuhu s nápisom: 80 a úžasná.
Pozrela na prázdne stoličky.
Na papierové narodeninové čiapočky, ktoré starostlivo uložila pred každé miesto, akoby presnosť mohla privolať ľudí.
Na girlandu s nápisom Všetko najlepšie, ktorú sama priniesla.
Potom na mobil ležiaci vedľa pohára. Nič. Ani jeden hovor, žiadna správa.
Možno sú v zápche zašepkala. Hlas sa jej zachvel. Ale máte pravdu. Nepotrebujem až taký veľký stôl.
Chvela sa jej ruka, keď začala pomaly zbierať výzdobu, akoby sa zrazu sama pred sebou hanbila.
A mňa bodlo pri srdci.
Nemohol som sedieť a len sa pozerať.
Vstal som od svojho stolu, vzal som tanier a prešiel k nej.
No konečne! povedal som dosť nahlas, aby to vedúci počul. Prepáčte, tu sa dnes fakt nedá zaparkovať.
Vedúci zamrzol.
Žena zdvihla zrak, zmätená. V očiach sa jej zaleskli slzy tie, ktoré človek udrží na okraji, kým sa dá.
Prosím? vydýchla.
Odsunul som stoličku oproti a sadol si, ako by to bolo najbežnejšie na svete. Naklonil som sa a stíšil hlas.
Počul som všetko zašepkal som. A nechcel som, aby ste zostali sama. Aj mňa dnes niekto nechal čakať. Dvadsať minút len čumím do jedla ako nemehlo.
Usmial som sa, aby sa necítila trápne.
Neznášam jesť osamote. Môžem sa pridať na vaše narodeniny?
Váhala. Pozrela na moje pracovné topánky, práškom posypané tričko, ruky voňajúce dielňou. Znova na prázdne stoličky.
A potom, veľmi pomaly, jej pery rozohrial úprimný úsmev. Taký, čo človeku vráti dych.
Nuž povedala, narovnala si stuhu. Predjedlá predsa nemôžeme nechať vyjsť navnivoč. Ale upozorňujem: rozprávam veľa.
Ja viem výborne počúvať odvetil som.
Volala sa Božidara.
A toto nebola obyčajná večera. Bola to hostina malá, neplánovaná, ale skutočná.
Rozprávala mi o manželovi, Štefanovi, ktorý jej každý rok kupoval žlté ruže. Vždy žlté. Lebo doma je potom viac slnka hovorieval.
O troch deťoch, čo odišli k jazeru za prácou, povinnosťami, letenkami, s tým nekonečným zavolám neskôr, ktoré zostáva visieť vo vzduchu.
O detstve v dedinke, kde čas plynul ako med, kde popoludnia voňali chlebom a lúkami a nedele mali chuť domáceho obeda a dlhých rozhovorov pri stole.
Ja som jej rozprával o práci v servise, o dňoch, keď ma chrbát bolí tak veľmi, že mám chuť zavesiť všetko na klinec, a o tom, aké ťažké je v meste niekoho spoznať, kde každý rozhovor pripomína pohovor.
Božidara sa smiala. Naozaj. Od srdca.
A smial som sa s ňou aj ja.
Postrehol som, že niektorí nám venujú pohľady. Ale tentoraz v nich nebola ľútosť. Skôr niečo ako tichá závisť. Ako by si mysleli: Aj ja by som tam chcel byť.
Čašníčka mladá žena s menom Ľubica, ktorá nás celý čas pozorovala, hneď pochopila. Prešla k baru, potichu niečo povedala a prešla do kuchyne.
O desať minút sa svetlá v podniku tlmene stíšili.
Personál vyšiel nie s kúskom torty, ale s obrovským pohárom zmrzliny, šľahačkou, čokoládou a prskavkou na vrchu.
A celá reštaurácia začala spievať:
Živió, živió
Božidara si prekvapene zakryla ústa dlaňami. Chvela sa jej ramienka. Plakala, ale tentoraz to boli tie dobré slzy. Tie, čo nebolia.
Keď priniesli účet, siahla po kabelke. Predbehol som ju.
Pozývam vás ja povedal som. Ďakujem, že ste mi zachránili dosť pochmúrny piatok.
Chcela protestovať, samozrejme. Ale potom sa na mňa pozrela a s pochopením prikývla, akoby vedela, že v tom nejde o peniaze. Ide o to, nebyť sám.
Vonku na parkovisku už bolo chladno. Lampy hádzali žlté svetlo, čo všetko robilo trochu jemnejším.
Božidara ma objala pevne. Tak po babkovsky objatie, ktoré človeka postaví do správnych koľají.
Viete čo? povedala, pozerajúc mi do očí. Prišla som sem, cítiac sa neviditeľná. A zrazu odchádzam ako kráľovná.
Všetko najlepšie, Božidara odvetil som.
Počkal som, kým nastúpi do auta a dôkladne zavrie dvere.
Potom som si sadol do svojho, motor som ešte nenaštartoval. Spomenul som si na mamu. Nevolal som jej už dva týždne. Ani neviem prečo. V tej hlúpej istote, že vždy je čas.
Vzal som mobil a vyťukal jej číslo.
Ahoj, mamina povedal som. Chcel som na chvíľu počuť tvoj hlas.
Niekedy človek potrebuje len jedno jediné stoličku na druhej strane stola.
A nikto by nemal oslavovať narodeniny v tichu.
