S Natalkou sme žili v manželstve desať rokov. Pracovali sme spoločne v laboratóriu, takže sme trávili veľa času spolu. Keď mi oznámila, že je tehotná, bol som ako v raji. Toľko som si prial dieťa, že ani slová nedokázali opísať moju radosť.
Moja žena však bola skutočná karieristka. Materské šťastie ju netrápilo. Natalka snívala o vedúcej pozícii a finančnom zabezpečení. Keď sa počas tehotenstva cítila zle, musela sa vzdať svojej práce. Vtedy si uvedomila, že dieťa znamená koniec jej kariéry.
Naša dcérka sa narodila presne v termíne. Manželku však okamžite pohltila popôrodná depresia. Dieťa nenávidela. Chcela ho nechať v pôrodnici a zabudnúť naň. Krikala po celom oddelení, že kvôli dcére stratila celý rok a zaspala dobu.
Ako sa hovorí, z horšieho na najhoršie. Keď ma povýšili, manžka úplne stratila rozum. K dieťaťu sa neblížila, dokonca ho ani nekrmila. Musel som privolať psychológa, lebo som vedel, že to nedopadne dobre. Utišujúce lieky pomáhali, ale len krátko. Obviňovala ma, že kvôli nej márni svoje mladé roky, zatiaľ čo ja sa posúvam v práci. Navyše tvrdila, že po mne miesto patrilo jej.
Keď ma vyslali do Viedne otvoriť novú pobočku, ponúkol som, aby išli so mnou. Natalka odmietla. Podala na rozvod a odišla. S dcérkou som odišiel do zahraničia. Neskôr za nami prišla aj moja mama, lebo bolo treba starať sa o bábätko. Natalka sa vrátila na staré pracovisko a dodnes sa snaží dokázať, že si moju pozíciu zaslúži viac.
Áno, je šikovná a zodpovedná, ale rodina nie je pre ňu. Jedného dňa pochopí, že šťastie nie je v kariére. Bude však neskoro.
Naučil som sa, že niekto vie milovať prácu viac ako ľudí okolo seba. A my sme pre ňu len prekážkou.
