**Môj osobný zápisník**
Kľúče od nášho bytu si beriem späť. Už nedostaneš ani cent, mami…
Zuzana sa s Martinom stretla na ulici. Ponáhľala sa do športového klubu, ale semafor nechcel prejsť na zelenú. Rozhliadla sa. Medzi autami vznikla medzera, a tak sa rozhodla, že stihne prebehnúť. Vtom zza rohu vybehlo auto a vodič, ktorý tiež ponáhľal, pridal plyn. Zdalo sa, že náraz je nevyhnutný. Našťastie vodič stihol zabrzdiť a vyhnúť sa jej. Nikto nebol zranený. Od hlučného zvuku brzd Zuzana stála ako prikovaná, zatvorila oči a čakala náraz. Namiesto neho však počula krik muža, ktorý vystúpil z auta.
„Čo to má byť? Chceš si skrátiť život? Keby nie seba, aspoň na ostatných by si myslela! Čo to má byť, hádzať sa pod kolesá? Nemohla si pockať sekundu?“
Zuzana otvorila oči a uvidel pred sebou muža okolo štyridsiatky s pokriveným hnevom tvárou.
„Preboha, prepáčte,“ spojila ruky ako v modlitbe. „Viete, syn má súťaž, bol by na mňa nahnevaný, keby som nestihla. Tak veľa sa pripravoval… Už aj tak som meškala. Šéf mi nedovolil skôr odísť. Musím stihnúť jeho vystúpenie. Každá sekunda je drahá.“ A vtedy sa zarazila.
Vodič ju pozorne počúval. Keď prestal kričať, stal sa z neho celkom pekný a príjemný muž. Zuzana sa začervenala.
Semafor sa prepol a autá sa pohli. Muž ju chytil a odviedol na chodník.
„Do športového klubu ste išli?“ spýtal sa už kľudnejšie.
„Áno. Ako ste to uhádli?“ opýtala sa Zuzana, ktorá sa spamätávala z šoku.
„Vy ste povedali, že idete na súťaž. Poďte, zaveziem vás.“
„Ó, to nemusíte…“ začala odmietať.
„Sadnite si!“ príkršo povedal.
Zuzana sa šúrila k autu. O tri minúty už stála pred vstupom do klubu. Muž tiež vystúpil.
„Ja už sama, nemusíte…“ začala sa zapodievať.
„O čo ide?“
„Otec!“ Zavolala na neho tínedžerka s batohom na chrbte. Objali sa a sadli do auta. Zuzana sa na nich pozerala ako očarená. Potom sa spamätala a rýchlo išla dnu.
Takto sa Zuzana s Martinom stretli. Niekedy z náhodnej nehody a stretnutia vznikne láska.
Zuzana stihla synovo vystúpenie. Prišla práve vtedy, keď ho s partnerom volali na parket. Skončil na treťom mieste.
„Tak, do kaviarny? Oslavíme tvoj úspech?“ spýtala sa, keď Ján vyšiel z šatne.
„Veď som nevyhral. Len tretie miesto,“ mrzuto poznamenal.
„Len tretie,“ zopakovala za ním. „No teda! Koľko chlapcov tam bolo? A vyhrali len traja, a ty si medzi nimi. Som na teba hrdá. Nabudúce budeš prvý.“ Poklepala ho po chrbte. „Bál si sa?“
„Trochu. Poďme domov. Som unavený. Myslel som, že neprídeš.“
Po troch dňoch Zuzana opäť uvidela toho muža pred klubom.
„Vy? Znova po dcéru?“
„Volám sa Martin. Nie. Ona mala koniec už pred dvoma hodinami. Vlastne som čakal na vás.“ Zaváhal. „Chcel som sa spýtať, či váš syn vyhral? Stihli ste?“
„Áno, vďaka vám. Bol tretí.“
„Výborne! Takže to nebolo márne riziko.“ Zasmiali sa.
K nim prišiel chlapec.
„Váš syn?“ spýtal sa Martin.
„Áno, Ján. A toto je Martin…“
„Bez otčinského môžeme byť. Stačí Martin.“ Podal mu ruku.
Ján mu podal svoju a Martin ju pevne stiskl. Keď zastavili pred domom, Martin im navrhol, aby o víkende išli na súťaž dospelých športovcov.
„Naozaj? Mami, poďme!“ potešil sa Ján.
„Takže dohodnuté?“ Martin pohladil Zuzanu nádejný pohľad.
„Nie som veľký fanúšik zápasov,“ pokrčila plecami.
„Tu je moja vizitka. Dajte si číslo do telefónu, aby ste vedeli, že volám ja.“
„Ja nemám vizitku.“ Zuzana vybrala mobil a vytočla číslo.
„Ďakujem, uložím si ho,“ povedal Martin, keď zrušil hovor.
„Kto to bol, mami?“ spýtal sa Ján, keď išli po schodoch.
„Pamätáš si, keď som meškala na tvoju súťaž? On ma zavezl, aj keď ma skoro zrazil,“ odpovedala.
„O tom si nič nehovorila.“
„Nezrazil ma. A hlavne, stihla som tvoje víťazstvo,“ povedala veselo.
Začali sa stretávať. Často po práci zostávala u Martina, a v dňoch tréningov spoločne chodili po Jána.
„Mami, on sa do teba zamiloval?“ opýtal sa raz Ján.
„A čo, do mňa sa nemôže nikto zamilovať? Som stará alebo škaredá?“
„Nie. Si veľmi pekná.“
„Dobré, že si to uvedomuješ. Mám tridsaťdva. Pre teba som mama, pre iných som mladá žena. A ty si proti?“
„Nie. A tebe sa páči?“
„No… Áno,“ priznala so zardelými lícami.
„A jeho dcéra bude teraz moja sestra?“ chcel vedieť.
„To je ešte skoro. Nepredbiehajme. Ty by si nechcel mať sestru?“
„Neviem,“ úprimne priznal.
Svojho otca si nepamätal. Keď mal dva a pol roka, otec odišiel. Vždy chcel mať otca. Najviac ho trápilo, keď sa chlapci chválili novými telefónmi. „Otec mi to dal,“ vravievali pohŕdavo. A Ján im závidel. Nie darčekom, ale tým, že mali otcov.
Keď mu Martin na narodeniny daroval nový mobil, prestal byť voči nemu nedôverčivý. Začali sa kamarátiť.
O tri mesiace neskôr Martin Zuzane navrhol sobáš a aby sa k nemu nasťahovala.
„Dosť sme sa ukrývali. Sme dospelí.“
„Neponáhľame sa? Ján chápe. Chodiť spolu je jedna vec, ale bývať spolu… A čo tvoja bývalá žena? Možno sa vráti,“ pochybovala.
„Už sme o tomZuzana sa konečne uvedomila, že šťastie nie je v peniazoch, ale v rodine, ktorú si vybudovali spoločne – a práve to bol najdôležitejší dar, aký mohli dať sebe aj Jánovi.
