Zaľúbila som sa v sedemdesiatke. Moje deti povedali, že je to hanebné.
V sedemdesiatke si človek myslí, že už ochutnal všetky chute života. Ranná káva. Obľúbené kreslo pri okne. Romány, ktoré ste čítali trikrát, ale stále sa k nim vraciate, lebo pamäť už nie je, čo bývala. Ticho, ktoré zostane po štyridsiatich rokoch manželstva, keď jeden odíde.
Toto ticho som poznala tri roky. Tri roky prázdna kuchyňa, večere pre jedného a rozhovory s mačkou, akoby bola psychologička. Mimochodom, mačka je otrasný psychológ nikdy neodpovie a vždy zaspí, keď začnete hovoriť to najpodstatnejšie.
A práve keď mi život, ako po starom zvyku, bez taktu podhodil muža v sedemdesiatke, vôbec som na to nebola pripravená.
Bolo to na knižnom veľtrhu. Utorok. Vonku pršalo. Mala som na sebe ten najškaredší pršiplášť béžový, vyzerajúci akoby bol kúpený v divadelných rekvizitách pre staršie dámy. Lebo presne odtiaľ bol a v tej chvíli to vyzeralo ako dobrý nápad.
Stál pri stánku s použitými knihami, okuliare na špičke nosa a v ruke otvorená kniha, ktorú očividne nečítal. Pozeral do prázdna, akoby počítal vek vesmíru. Alebo premýšľal, čo si dá na večeru. U mužov si nikdy nie ste istá.
Pristúpila som k nemu, lebo nepatrím medzi ľudí, čo vedia stáť bokom, a povedala som:
Povedz mi, rozpráva tá kniha s tebou, alebo ty s ňou?
Takmer mu spadli okuliare. Rýchlo ich prichmatol jednou rukou, druhou sa rozosmial a pozrel na mňa tak, akoby som bola najvtipnejšie stvorenie, aké za dvadsať rokov videl. Možno som bola. Dvadsať rokov bez smiechu je naozaj veľa.
Ona so mnou hovorí, povedal. Ale ja ju nepočúvam.
A vtedy som zacítila niečo zvláštne. Nie v srdci srdce už nedržím pripravené na vysoké obrátky. Skôr v žalúdku. Akoby tam niekto robil zemiakovú babu, bez môjho dovolenia.
Navrhla som kávu. On povedal áno. Ani neviem, ako sme sa za štyridsať sekúnd dostali od rozprávame o knihe k ideme na kávu, ale taký je život, keď už nemáte čo stratiť.
Káva trvala tri hodiny.
Za tie tri hodiny som sa dozvedela, že sa volá Štefan, je vdovec, má dvoch synov, ktorí sa k nemu správajú ako k chladničke, ktorú nevedia kam dať, a že za celý život sa nenaučil variť nič okrem praženice.
Praženica? spýtala som sa. A s čím?
S tým, čo je v chladničke.
Štefan, to nie je varenie. To je prežitie.
Zasmial sa tak nahlas, že prevrhol kávu. A ja som si pomyslela: dobre, je to jeden veľký chaos, ale je to zábavný chaos. V sedemdesiatke je to veľká vzácnosť.
Stretli sme sa ešte trikrát, kým som sa rozhodla povedať to deťom. Nie zo strachu, ale strategicky. Ako keď si zbalíte kufor na náročnú cestu. Musela som si pripraviť slová a pohľad nepresvedčíte ma, aby som to vzdala.
Prišla nedeľa. Sedeli sme traja za stolom. Môj starší syn pripravoval svoje pečené mäso s takou oddanosťou, že to bolo až nábožné. Jedlo bolo dobré. Víno priemerné, ale popíjala som ho. A presne medzi druhým chodom a koláčom som povedala:
Mimochodom stretávam sa s niekým.
Zostalo ticho. Také husté, že by sa dalo krájať nožom.
Dcéra zareagovala prvá. Otvorila ústa. Zavrela ich. Znova otvorila.
Mama, povedala tónom, aký používa, keď si myslí, že som malé dieťa, to nemyslíš vážne.
Prečo nie?
To je… hanba, povedal syn a pozeral do taniera. Ľudia rozprávajú.
A vtedy som sa postavila.
Syn, povedala som pokojne, akí ľudia? Dnes som sa rozprávala so susedkou, s pani z pekárne a so psom v parku. Nikto z nich nevyzeral pohoršene. Pes dokonca zdal šťastný za mňa.
Opäť ticho, o niečo kratšie.
A ešte niečo, doliala som si pohárik. Ak mi ešte raz poviete, že je to hanba, Štefan bude u nás každú nedeľu na obed. Aj s jeho povestnou praženicou.
Syn sa takmer zadusil vodou.
Dcéra si zakryla tvár rukami.
A ja, so všetkou dôstojnosťou, akú môže mať sedemdesiatročná žena v béžovom pršiplášti, som sa usmiala a večer zavolala Štefanovi.
Štefan, spýtala som sa, vieš spraviť okrem praženice ešte niečo iné?
Ako myslíte, čo mi odpovedal?
Láska totiž nepozná vek. Na život nie je nikdy neskoro, kým máme odvahu prežiť niečo nové aj keby to bola len ďalšia porcia praženice.
