Zuzana zaspala až nad ránom. Keď otvorila oči, izbu zalievalo slnečné svetlo, pri posteli stál Jozef a usmieval sa.
„Celú noc som čakala. Kde si bol?“
„Moja malá, vidíš, nič sa mi nestalo. Upratuj sa a poďme sa niekam posadiť na raňajky,“ povedal Jozef.
Vonku bolo teplo, ako v lete.
„Chceš zmrzlinu?“ Nečakajúc na odpoveď, Jozef pristúpil ku stánku a kúpil jej obľúbenú karamelovú vo vafelovom kornútku.
„Máš dobrú náladu. Vyhral si v kartách?“ spýtala sa Zuzana, olizujúc vrcholok zmrzliny.
„Netrafila si. Mám jeden nápad. A na jeho uskutočnenie budem potrebovať tvoju pomoc.“
„Ale ty ma nikdy neberieš so sebou. Čo mám robiť?“
„Nič. Stačí, keď budeš pri mne. Ak nechceš, poradím si sám.“
„Nie, idem s tebou,“ ponáhľala sa Zuzana súhlasiť.
„Vedel som, že súhlasíš. Môžeš si vybrať biele šaty,“ zhovievavo povedal Jozef, ovplyvnený dobrou náladou.
„Vážne? Robíš mi návrh?“ radostne zvolala a dokonca zabudla na zmrzlinu v ruke.
Žiadnej žene Jozef nedovolil ani naznačiť manželstvo. Ale Zuzana bola iná. Stala sa jeho talizmanom, prinášala šťastie. Pred rokom ju zachránil pred tromi chuligánmi.
Zuzana žila s matkou v malom meste. Po odchode otca matka začala piť. Situácia sa ešte zhoršila, keď priviedla domov muža a povedala, že bude bývať s nimi. Spolubývajúci sa na ňu nehanebne pozerával, až raz sa pokúsil pretiahnuť ju do postele. Utekla, sadla do električky a ocitla sa vo veľkom meste.
Bez peňazí, bez príbuzných. Kam ísť? Čo robiť? Jej stratený pohľad upútal pozornosť partičky chlapcov, čo sa povalovali na stanici v hľadaní lakov na peniaze. Mohlo to dopadnúť zle, ale na jej krik prišiel Jozef a odhnal chuligánov. Odvtedy boli spolu.
Zuzana sa doňho zamilovala. Vysoký, svalnatý, dobre oblečený, pekný a usmievavý – jeho vzhľad vzbudzoval dôveru. S ním sa cítila v bezpečí, hoci Jozef nezakrýval, že sa venuje nie celkom čestným veciam. Ale jej do nich nikdy nezamotal.
Sadli si na lavičku na nábreží. Zmrzlina pod slnkom rýchlo tálala, kornútik rozmokol, sladká voda stekala po dlani a kvapkala na lem šiat.
„Do čerta!“ Zuzana vyskočila a odtiahla ruku, aby sa neumazala ešte viac.
„Vždyť to vyhoď,“ lenivo žmurknul Jozef, ako spokojný mačkA keď sa Jozef o rok neskôr objavil v ich živote znovu, Zuzana mu pevne povedala, že ich cesty sa navždy rozišli, a zatvorila dvere s vedomím, že nájde lepší život s Annou.
