Alžbeta sedela v kuchyni a pozerala von oknom, kde jesenný vietor točil lístie. Jej myšlienky prerušila Viera, ktorá vošla s radostným výkrikom: „Mami, teš sa! Idem sa zosobášiť! S Erikom sme podali prihlášku, svadba bude o mesiac!“ Alžbeta stuhla, neveriac vlastným ušiam. „Dievča, myslíš to vážne?“ vydychla. „Prečo také náhle? Vôbec si mi nič nehovorila!“
Viera, žiariaca šťastím, rozprávala, ako ju Erik, jej priateľ, nečakane vtiahol na matriku. „Šli sme okolo a on ma zrazu chytil za ruku a povedal: ‚Máš občianku? Poďme!‘ Ani som nestihla odporovať,“ smiala sa. Alžbeta, stále zmätená, zamrmlala: „Zajtra príde Erik s mamou na ohlášky.“ Pozerala na dcéru, snažiac sa pochopiť, ako rýchlo vyrastla. „Treba sa pripraviť,“ pomyslela si, s tŕpnutím v srdci zo zmesi radosti a úzkosti.
Ráno vstala skoro. Musela prestrieť stôl, upraviť sa – hostia sa predsa nestavujú každý deň. Keď dala do rúry jablkový koláč, zamyslela sa. Erik sa jej páčil: usilovný, o päť rokov starší ako Viera, už rok mal vlastnú dielňu na opravu áut. Bez otca, vychovaný len mamou, bol pracovitý a spoľahlivý. Ale myšlienky ju zaniesli do minulosti, kde jej vlastný život vyzeral úplne inak, než si predstavovala.
Pred dvadsiatimi rokmi bola Alžbeta mladé dievča, zamilované do Adriana. Stretli sa na tancovačke v mestskej krčme. Bol o niečo starší, sebavedomý, s jiskrou v očiach. Chodili na prechádzky do neskorých hodín, plávali po Dunaji, vdýchovali vôňu čerstvej trávy. Cítila sa ako najšťastnejšia žena na svete. Všetko sa zmenilo, keď zistila, že čaká dieťa. Matka ju síce pokárala, ale podporila. Adrian, keď sa to dozvedel, súhlasil so svadbou. „Budeme rodina,“ hovoril a ona mu verila.
Kým sa pripravovala na pôrod, Adrian odišiel zarobiť. Peniaze boli potrebné, hlavne s bábätkom na ceste. Občas sa vrátil, prinesie sumy, ktoré jej prišli obrovské, a zase odišiel. Jeho matka, milá žena, si Alžbetu od prvého dňa obľúbila. Keď prišiel čas vziať ju z pôrodníčky s Vierou, Adrian neprišiel. Matka a svokra prišli s kyticami, ale ich vyhýbavé pohľady ju znepokojili. Myslela si, že mešká v práci, ale srdce tušilo nešťastie.
Ponorená do starostlivosti o dcéru, žila u svokry – tak to Adrian vymohol. Jedného dňa však pri upratovaní našla pod gaučom zabudnutý písaný list. Rukopis manžela. „Mama, neviem, ako to Alžbete povedať, ale dostal som sa do problémov. Stretol som dievča na narodeninách kamaráta. Čaká moje dieťa, má sedemnásť. Jej brat a otec mi dali ultimátum: buď sa s ňou ožení, alebo… Vybral som si svadbu. Nechcem mať ťažkosti. Povedz to Alžbete. Potrebujem rozvod. Vieru a ju budem podporovať, od dcéry sa nevzdávam.“ Alžbeta sa až zapotila od bolesti, slzy jej stekali po tvári.
Ako prežila túto zradu? Pomohli jej matka a svokra. Odišla k rodičom, napriek svokriným prosbám ostať. „Nezvládnem, ak príde s novou rodinou,“ vysvetlila. Ale svokra sa nestiahla. Prichádzala každý deň, nosila Vieru darčeky, akoby splácala vinu syna. „Si pre mňa ako dcéra,“ hovorila. „A Viera je moja radosť.“ Alžbeta nechovala zášť, keď videla, ako svokra miluje vnučku.
Ale zdravie svokry sa zhoršovalo. Jedného dňa, keď tri dni neprišla, Alžbeta k nej rýchlo odbehla. Žena, držiac ju za ruku, sa priznala: „Už rok a pol som chorá. Odpusť za Adriana. Zahanbil ma. Prosím, nevolaj ho, ani keď ma tu už nebude. Byt a úspory som odkazovala Viere.“ Alžbeta sľub dodržala. Svokru pochovali bez Adriana.
Po troch rokoch zomrela aj Alžbetina matka. Ostať sama s Vierou, ktorá mala už trinásť. Dievča vyrástlo šikovné, poslušné, vzorná žiačka, čo bola jej jediná útecha. Čas plynul, a raz pri vchode stretla Adriana. Zmenil sa – ošúchaný, s unaveným pohľadom, po bývalej sebavedomosti ani stopa. „Ahoj, Alžbeta,“ pokúsil sa o úsmev. Zastala a snažila sa neprezradiť rozčúlenie.
„Ako je Viera? Priniesol som peniaze, viem, že dlhujem. Mám to ťažké,“ začal, hrabal sa v kabáte.
„Sme v poriadku,“ chladne odvetila. „Tvoja mama nechcela, aby sme ťa volali, ani keď bola chorá. Nechcela ťa vidieť.“
Adrian niečo zamrmlal o tom, že chce vidieť dcéru, ale Alžbeta už vošla do domu. Neskôr susedia rozprávali: jeho manželstvo sa rozpadlo, dieťa nebolo jeho, ale jeho ženy a jej spolužiaka. Ona odišla k nemu a Adrian sa už nezosobášil.
Alžbeta sa spamätala spomedzi spomienok. Kuchynu už ovládala vôňa koláča. Nastávala stôl a občas poholívala oknom. „Ako rýchlo uteká čas,“ myslela si. „Viera je už nevesta. Ešte včera som jej viazala vrkoče a dnes ide za muža.“ Vonku videla, ako Erik pomáha Viere z auta a potom podpiera vlastnú matku. „Aký starostlivý,“ usmiala sa.
„Mami, to je Erikova mama, Katarína,“ predstavila ju Viera.
„Len Katka,“ usmiala sa žena a podala ruku. „Teší ma.“
Mladí odišli do izby, zatiaľ čo Alžbeta s Katkou sa rozprávali ako staré kamarátky. Smiali sa, vymenili si príbehy a obe cítili, že ich deti budú šťastné. Poblahopriali Viere a Erikovi, vediac, že urobia všetko, aby ich život bol plný lásky.
