V priestorej hodovní sále reštaurácie v srdci Košíc hrmela svadba Anny a Jozefa. Hostia sa zabávali, hudba prúdila ako rieka a mladomanželia žiarili šťastím za svadobným stolom. Prišiel čas darov. Prví k páru pristúpili Annini rodičia, ktorí slávnostne odovzdali hrubú obálku s peniazmi. Nasledovala Jozefova matka, Alžbeta Jará. Skromne podala mladým kyticu ruží a so šepotom dodala: „Môj hlavný darček vás čaká po svadbe.“ – „Aký darček?“ prekvapene spýtala sa Anna, hľadiac na manžela. – „Nemám ani poňatia, čo má mama na mysli,“ pokrčil plecami Jozef so zmäteným úsmevom. Anna si však nevedela predstaviť, akú záhadu jej svokra pripravila.
Ešte pred svadbou Alžbeta záhadne naznačovala synovi a nastávajúcej neveste: „Nechcem vám darovať hocijaké nezmysly. Na svadbe neočakávajte dar, no neskôr vás niečím ohromím!“ – „Ako vám to vyhovuje,“ zahanbene odpovedala Anna. „Nič nepožadujeme.“ – „Mami, netráp sa, všetko je v poriadku,“ upokojoval ju Jozef. „Stačí nám, že si s nami v tento deň.“ – „S prázdnymi rukami na svadbu vlastného syna neprídem,“ pevne odvetila Alžbeta. „Len o tom nehovorme príbuzným.“ – „Dohodnuté,“ prikývol Jozef, hoci Anna pochybovala, či svokra svoj sľub dodrží. Vedela, že Alžbete sa darí len tak-tak, no svadbu platili mladí sami, aby nezaťažovali rodinu. Annini rodičia, napriek skromným príjmom, pre nich našetrili dvetisíc eur. Na svadbe Alžbeta odovzdala len kvety, čo takmer nevzbudilo pozornosť medzi prípitkami a tancami. Svokra však vynikala rečami, dlhými prípitkami a zrejme si užívala pozornosť hostí.
„Ani si nepredstavujete, čo som pre vás pripravila,“ pošepkala Alžbeta mladým ku koncu večera, jej oči prefíkane žiarili. „Bude to prekvapenie, ktoré vás ohromí, no až o niečo neskôr.“ – „Je to v poriadku, neboj sa,“ jemne odpovedal Jozef, stisnúc manželke ruku. „Som zvedavá,“ priznala sa Anna, skrývajúc zvedavosť. „Ty možno vieš, len nehovoríš?“ – „Úprimne, netuším,“ pokrčil plecami Jozef. „Ale súhlasíte, že dôležité nie je, čo stojí dar, ale že sme spolu a šťastní?“ Anna prikývla, no ženská zvedavosť ju nenechávala na pokoji. Snažila sa zo svokry vypáčiť aspoň náznak, no Alžbeta sa iba tajomne usmiala: „Ak by som všetko prezradila, už by to nebolo prekvapenie. Buďte trpezliví!“
Mesiace plynuli, no sľúbený darček sa stále neobjavil. Téma, ktorá spočiatku vzbudzovala úsmevy, Annu postupne dráždiČas plynul ďalej, no sľúbený dar sa nikdy neobjavil, a Alžbetine slová o nepredstavitelnom prekvapení zostali len prázdnym sľubom.
