V priestorenej sále reštaurácie v centre Trnavy hrmela svadba Zuzany a Jozefa. Hostia sa veselili, hudba prúdila ako rieka a mladomanželia žiarili šťastím na svadobnej tabuli. Prišiel čas darčekov. Prví k páru pristúpili Zuzanini rodičia, ktorí im slávnostne odovzdali obálku plnú peňazí. Nasledovala Jozefova matka, Alžbeta Jánová. Skromne im podala kyticu ruží a so šepotom dodala: „Môj hlavný darček vás čaká po svadbe.“ – „Aký darček?“ prekvapene sa spýtala Zuzana, s pohľadom upretým na muža. – „Netuším, čo má mama mne,“ pokrčil plecami Jozef s rozpakaným úsmevom. Ale Zuzana ani netušila, akú záhadu jej svokra pripravila.
Už pred svadbou Alžbeta Jánová záhadne naznačovala synovi a budúcej neveste: „Nechcem vám darovať hocičo. Na svadbe nič neočakávajte, ale neskôr vás prekvapím niečím úžasným!“ – „Ako vám to vyhovuje,“ zahanbene odpovedala Zuzana. „Nič nežiadame.“ – „Mami, neboj sa, všetko je v poriadku,“ upokojoval ju Jozef. „Stačí nám, že si s nami v tento deň.“ – „S prázdnymi rukami na svadbu syna neprídem,“ pevne povedala Alžbeta. „Ale nehovorme o tom s príbuznými.“ – „Dohodnuté,“ prikývol Jozef, hoci Zuzana pochybovala, že svokra svoj sľub dodrží. Vedela, že Alžbete sa finančne nedarí, no svadbu si preplatili mladí sami, aby nezaťažovali príbuzných. Zuzanini rodičia, napriek skromným príjmom, dokázali pre nich nazbierať tri tisíce eur. Na svadbe im Alžbeta dala len kvetiny, čo takmer nikto nezaznamenal medzi prípitkami a tancovaním. Naopak, predvádzala sa s rečami, dlhými prípitkami a zjavne si užívala pozornosť hostí.
„Ani nechcete vedieť, čo pre vás mám pripravené,“ pošepkala Alžbeta mladomanželom ku koncu večeru, s prefíkaným leskom v očiach. „Bude to prekvapenie, ktoré vás ohromí, ale až o niečo neskôr.“ – „Je to v poriadku, netráp sa,“ jemne odpovedal Jozef a stiskl ženinu ruku. – „Som zvedavá,“ priznala Zuzana, snažiac sa skryť zvedavosť. „Ty nevieš čo to je?“ – „Úprimne, nemám tušenie,“ pokrčil ramenami Jozef. „Ale súhlasíš, že hlavné nie je cena daru, ale to, že sme spolu a šťastní?“ Zuzana prikývla, no ženská zvedavosť ju neopúšťala. Snažila sa zo svokry vypáčiť aspoň náznak, no Alžbeta sa iba záhadne usmiala: „Keby som ti to povedala, už by to nebolo prekvapenie. Buďte trpezliví!“
Mesiace padesť, no sľúbený darček sa neobjavil. Téma, ktorá na začiatku vzbudzovala úsmevy, začala Zuzanu rozčuľovať. Po ôsmich mesiacoch sa rozhodla Alžbete pripomenúť jej slová. „Samozrejme, pre teba sú dôležité len peniaze!“ vybuchla svokra s hlasom chvejúcim sa od urazenosti. „Radšej by si sa ma opýta, ako sa mám, či nepotrebujem pomoc!“ – „Ak niečo potrebujete, povedzte to rovno, vždy vás podporíme,“ zamotala sa Zuzana, nechápajúc, prečo spôsobila taký hnev. Ale Alžbeta mlčala, len hrala urazenú a sťažovala sa synovi na „drzosť“ nevesty. „Neotravuj mamu s tým darčekom,“ požiadal Jozef manželku. „Spravila ma mi také scény, že mi trpezlivosť dochádza.“ – „Len som sa spýtala zo zvedavosti, veď to z nej celý čas vystupovalo!“ hájila sa Zuzana.
Odvtedy sa Zuzana snažila svokru vyhýbať, hovorila s ňou len keď bolo treba. Situáciu to však len zhoršilo. Alžbeta sa opäť začala sťažovať synovi: „Kým taká tvoja žena čakala, že dostane niečo luxusné, točila sa okolo mňa. A keď zistila, že nič nebude, hneď nos zdvihá a vyhýba sa mi!“ – „To nie je pravda, Zuzka nie je taká,“ bránil ju Jozef. – „Tak mi vysvetli jej správanie!“ neustávala Alžbeta. „Od tej doby nepríde ani ku mne domov, a keď niečo povie, je to cez zuby.“ Keď sa to Zuzana dozvedela, len si povrdeľne vzdychla: „Tvojej mame sa nedá vyhovieť. Najprv ju rozčuľovala moja pozornosť, teraz moja zdržanlivosť. Zajtra ma obviní, že som sa na ňu zle pozrela alebo sa nesprávne usmiala!“ – „Myslí si, že od nej chceme len peniaze,“ previnilo povedal Jozef. – „Hej, a za celý rok nám nič nedala,“ pripomenula Zuzana. „Moji rodičia, mimoch, nám vždy donesú niečo dobré, zeleninu zo záhrady a nikdy neprídu s prázdnymi rukami.“ – „Ty naznačuješ, že mama prichádza s prázdnymi rukami?“ nahneval sa Jozef. „Ona je moja jediná, a žiadam, aby si ju rešpektovala.“ – „Bez problémov,“ odsekla Zuzana. „Ale ona nielenže príde s ničím, ešte si odnesie krabičky s jedlom, ktoré som uvarila.“
Téma darčkov sa stala tabu, no hádky v rodine neustávali. Alžbeta, akoby k tomu pridávala oleja do ohňa, neustále nachádzala dôvody, aby bola s nevestou nespokojná. Pritom známym a príbuzným s anjelsSusedom sa s úsmevom sťažovala na nevdacnú nevestu, zatiaľ čo Zuzana sa už len tesne držala posledných zvyškov trpezlivosti.
