„Loriečka a Mačko: Príbeh záchrany z výšin“
„Miško, akú loriečku chceš – s mäsom, so syrom, alebo možno s tvarohom?“
„Maaam, so syrom!“
„Dobre, zlato, mama ti ju kúpi.“
Predavačka v pekárni pri stanici vložila loriečku do priehľadného sáčika. Vonku mrzlo, večer sa pomaly menil na noc. Mama so synčekom kráčali zasneženým parkom, kde snehové čiapky na konároch jemne vraskali a vzduch bol tichý, chrumkavý, trblietavý.
„Maaam…“
„Čo zase?“
„Nie je dobrá! Teraz chcem s mäsom!“
„No, Miško! Veď som sa pýtala! Úplne si rozmaznaný!“ zvalila očami žena.
Chlapec na sekundu podráždene trhol rukou a nechcenú loriečku odhodil. Letela vzduchom a dopadla pod rozložitú jedľu omotanú ľadom. V šepote víchrice sa skrývala smutná nevyhnutnosť.
A predsa, táto loriečka mala svoj príbeh. Dlhý, pracný, skutočný.
Všetko začalo v lete, nekonečných poliach pri Nitre. Pod zlatou oblohou v zlatom klásku dozrievalo drobné zrnko. Potom žatva, kombajn, múka v pytľoch, cesta do pekárne na Lipovej ulici. Tam, kde cesto valcovali ručne, kde pekár s unavenými rukami štedro nakladal syr s petržlenom a skladal vrstvu po vrstve.
Loriečka vyšla z rúr horúca, maslová, voňavá. Celá napojená dobrotou. Ale… nevyšlo. Ľudský rozmar prerušil jej cestu a teraz ležala v snehu, mrznúca, meniaca sa na bezduchú kôrku. Toľko práce, toľko tepla – a všetko nadarmo?
Mačko bol pouličný kocúr. Nemal pivnicu ani byt, žil pod nebom a snehom. Šedý, primerane chlpatý, so smaragdovými očami, bol miestnym starostlivcom – štyri roky na ulici! Zaslúžilý veterán. Žil pri tretom vchode, kde mu staré mamy denne nosili jedlo.
Domácim mačkom byť nevedel. Skúsil to. Raz ho prijala rodina zo štvrtého poschodia. Ale Mačko rozbil vázu, v noci dupal, honil sa za tieňmi. Nevydržal byť zavretý. Jeho duša bola slobodná.
A potom sa stalo niečo strašné. Na dvor prišiel muž s obrovským psom. Chlpatá bestia so šialenými očami. A ten človek, akoby naschvál, poštval psa na Mačka. Honička cez zaspáné cesty, autá, ľadové chodníky. Mačko stihol. Vyšplhal na strom a – vyššie, ďalej, kým mu srdce nebilo ako splašené.
Ale dole nevedel. Vetva pod labkami – tenká, strach paralyzoval. Volal, volal mamy. Prvý deň – behali dole s kozlíkom, telefonovali na záchranku: „Zachráňte mačku, sám nezojde!“
„Zlezie sám!“ odpovedali v telefóne. „Spadne.“
Druhý deň. Meteľ. Ľudia zmizli. Mačko jedol sneh. Tenké vetvičky hrýzli od hladu. Noc ako večnosť. Sneh mu naľahoval na srsť, mrazil ho do kôry. Tretí deň – už nevolal. Len sedel. Ticho, vyčerpaný. Zima v kostiach, labky modré, srdce bolo unavené. Stratil sám seba.
A štvrtý deň prišlo nevyhnutné: labky sa uvoľnili. A Mačko, ako jeseňový lístok, padolMačko pristál priamo na mäkkom snehu, kde ho čakala posledná nádej – tenká loriečka, ktorá mu v týchto posledných chvíľach vrátila život.
