Gregorovi nebolo do sviatkov. Tri dni strávil v nemocničnej izbe pri svojej Zuzke. Nejedol, takmer nespal, len počúval jej prerušované dýchanie. Ešte pred týždňom bola jeho milovaná manželka zdravá a pripravovala sa na Vianoce.
Upratovala ich dom, vymýšľala sviatocné menu, aj keď, samozrejme, z dvoch dôchodkov veľa pochúťok neuvaríš. A koľko toho vlastne potrebujú? Hlavné, presviedčal Zuzku Gregor, je, aby v byte visela vôňa kutie a sušeného ovocia. Netušil, že v okamihu jeho žena, ako podťatá bylina, sklesne bez vedomia a v nemocnici ho lekári šokujú zložitou diagnózou. A doma u nich nebude cítiť ani Vianoce, ani príjemný domácky pokoj…
Počas týchto strašných dní mu úplne sivolasy od zármutku. Najviac mu však srdce stislo, keď lekár povedal, že Zuzka potrebuje životne dôležitú operáciu. A uviedol jej cenu – pre nich astronomickú sumu.
„Ale ja také peniaze nemám,“ zašepkal Gregor takmer neslýchané. „S manželkou sme dôchodcovia. Žijeme veľmi skromne. Pomáha nám synovček, ale má vlastnú rodinu, svoje starosti.“
Lekár mu iba súcitne pokýval a znova zdôraznil, že nemocnica nemôže hradiť náklady na operáciu. Z tejto správy sa Gregorovi chcelo zomrieť. Veď načo by mu bol život bez Zuzky?
Vzali sa mladí, hneď po škole. Prežili spolu veľa rokov. Krásne roky. Hádali sa zriedka, a aj to len o hocičo. Do večera sa vždy usmierenili. Boh im nedal deti, tak všetku lásku venovali synovčekovi, Zuzkinmu bratrancovi. Ten žije v meste, ale občas ich s manželkou a dcérami navštívi. Nezabúdajú na nich, starých. Ale ani oni by nedokázali pomôcť, keď na záchranu Zuzky treba toľko peňazí…
Ďalšia noc v úzkostných myšlienkach sa vliekla nekonečne dlho. Ráno ho sestričky sotva presvedčili, aby sa na pár hodín vrátil domov – oddýchnuť si, najesť sa. Dlho hľadal kľúč v kapsách kabáta. Keď ho konečne našiel, na prahu sa objavila suseda Alžbeta:
„Tak ako je na tom Zuzka, Gríšo?“
Muž povzdychol a povedal jej neveselé noviny. Alžbeta sa chytila za srdce: „Ach, to je neznesiteľné! Kde také peniaze zohnať? Asi by sme mali spraviť zbierku medzi nami, susedmi. Ešte dnes obehnem dedinu – možno aspoň na lieky to bude stačiť.“
Gregor, pohŕdaný žiaľom, len podráždene mávol rukou. Alžbeta pochopila, že žiadne slová nebudú na mieste. Tak nič viac nepovedala, len doniesla susedovi teplú, práve uvarenú kapustnicu.
Čoskoro bol Gregor opäť v nemocnici. Zuzkin stav sa zhoršil a muž od bezmocnosti len zúfalo zvieral päste. „Bože, zachráň ju, alebo si ma vezmi so sebou,“ opakoval si v mysli, uprene hľadiac na kúsok oblohy cez okno izby. Schmáralo sa. Sivé zimné oblaky zasypávali svet snehom a Gregorovi sa zdalo, že je celý sám vo vesmíre. Sám so svojím žiaľom.
„K Zuzane Petrovej máte návštevu,“ prerušila ticho a jeho myšlienky sestrička, potichu otvárajúc dvere.
Gregor prekvapene pozrel na ňu. Kto by mohol prísť za Zuzkou? Synovček? Ten je však na pracovnej ceste, sľúbil, že príde zajtra. Možno Alžbeta?
Ale za chrbátom sestričky stála mladá neznáma žena. Postúpila o pár krokov k mužovi a spýtala sa:
„Nepamätáte si ma? Ja som Darina, kedysi sme bývali neďaleko vás.“
Muž sa zahľadel do tváre návštevníčky, ale nevedel spomenúť si, kto to je.
„Nepamätáte si ma…,“ pokračovala Darina. „Ale mali by ste. Naša rodina bola veľmi chudobná a vy ste nám často pomáhali. Niekedy sme aj o hladu žili…“
Pred Gregorovýma očami prebehla minulosť. Ešte raz sa pozrel na neznámu ženu – a málo neudrel seba dlaňou do čela. Ako to mohol zabudnúť! To je tá najmladšia dievčina z početnej rodiny, ktorá bývala naproti. Ich nešťastie kedysi otriaslo celou dedinou – otec-stavbár umrel, žena ostala sama so šiestimi malými deťmi. Odvtedy živoGregor sa od srdca zasmial a povedal: “Dobro sa vždy vráti, všakže, Darinka?”
