Môj život by mohol byť šťastný. Môj manžel, Ján, je človek, o akom som vždy snívala: milý, spoľahlivý, vždy pripravený podporiť ma. Čakáme dieťa, a je to zázrak, lebo obom nám je už cez štyridsať. Nad našim šťastím sa však vznáša temný mrak, ktorý má meno – choroba mojej matky.
Na začiatku roka jej lekári stanovili strašnú diagnózu – Alzheimerovu chorobu. Moja mama, Zdena Jurčíková, ma vychovávala sama, bez otca, ktorý z nášho života zmizol ešte pred mojim narodením. Nemohla som ju jednoducho odhodiť. Po dlhých diskusiách s manželom sme sa rozhodli, že si ju vezmeme k nám do bytu v Košiciach. Ján súhlasil:
„Miesto máme dostatok, Evička. Je to tvoja mama, a už je stará, čo nám môže urobiť?“
Pripravili sme pre ňu útulnú izbu, pravidelne ju vozíme k lekárom a kontrolujeme lieky. Ale moja tehotnosť, ktorú som vnímala ako požehnanie, ju nejako nepotešila. Čakala som, že bude nadšená z budúcej vnučky, veď tak veľmi túžila po pokračovaní rodu. Namiesto radosti sa však jej správanie stávalo čoraz desivejším.
Niekedy sa na mňa pozrie prázdnym pohľadom a náhle vyhrkne:
„Kto si ty? Vypadni z môjho domu!“
Keď sa ju snažíme upokojiť, začne kričať:
„Nechcem, aby ste mi niečo prikazovali! Tu som ja doma, nie vy!“
Presúva nábytok, schováva moje veci a niekedy ma dokonca vyženie za dvere, ako keby som bola cudzia. Trpezlivo som to znášala, ale keď začala žiadať, aby som nosila ťažké tašky alebo pomáhala premiestňovať skriňu, moja trpezlivosť sa vyčerpala. Snažila som sa jej vysvetliť, že kvôli tehotenstvu nesmiem dvíhať ťažké veci, ale jediné, čo som počula, bolo:
„Nevďačná mrcha! Všetko som pre teba obetovala, a ty sa ani nevieš podčiarknuť!“
Opakovala som, že čakám dieťa, že sa musím šetriť, ale v jej očiach zostávalo prázdno. Nepamätá. Nerozumie. Kvôli tejto beznádeji plačem nociach a každý môj vzlyk, zdá sa, zraní môjho ešte nenarodeného bábätka.
Ján je tiež na pokraji sily. Mama si ho mieša s vymyslenými postavami, volá ho Peterom, Michalom alebo úplne cudzími menami. Rozpráva mu o mojom detstve, akoby bol len náhodný známy, nie môj manžel. Nedávno mi s zovretými zubami povedal:
„Evička, už to takmer nevydržím. Ešte trochu a stratím nervy. Dožiera ma, a bojím sa, že raz neudržím emócie a… urobím niečo strašné.“
Aj ja som na pokraji. Ale najviac ma straší moje dieťa. Som v dvadsiatom druhom týždni tehotenstva a v hlave sa mi preháňajú nočné mory. Čo ak si mama pomýli moje bábätko s cudzím? Čo ak sa ho bude chcieť zbaviť? Pošle ho do detského domova, vyhodí na ulicu alebo… nedokážem ani myslieť na to, čo by ju ešte mohlo napadnúť. Tieto myšlienky ma dusia, berú mi spánok a kazia radosť z očakávania materstva.
KamaráPriateľka, keď videla moje slzy, navrhla: „Daj ju do starobinca, tam sa o ňu postarajú profesionáli a vy všetci budete môcť konečne oddýchnuť.“
