– Preč si dnes taká tichá a zamyslená? – spýtal sa Vladimír manželku, keď sedel pri kuchynskom stole neskoro večer.
Žena, Zora, mlčky mu podala ohriaty večeru.
– Dnes znovu prídeš neskoro? – šepkala.
– Mal som mimoriadnu prácu… na konci štvrťroka dostanem prémie.
Vladimír, päťatridsiatnik pracujúci v banke, športovec vyzerajúci oveľa mladšie, práve prišiel domov. Čakala naňho rodina: manželka a tri dcéry – šesťročná, štvorročná a jednoročná. Posledné dva roky nemal chuť vracať sa domov, zdržiaval sa v práci, blúdil po Bratislave… a až v hlbokej noci otváral dvere bytu. Unavovali ho detské výkriky, hluk, plienky, bodričky… nočný krik detí a manželka… stále zapletená do starostí, neupravená: v starom župane, s culíkom na hlave, tichá, s tmavými kruhmi pod očami.
Keď sa pred siedmymi rokmi ženil so žiarivou krasavicou z oddelenia, napadlo ho, že rodinný život sa pre neho stane takou záťažou… takým sklamaním? Prvé roky bol šťastný: narodila sa prvá dcéra. Snažil sa manželke pomáhať, uvoľňovať ju v sobotu na pár hodín, aby stihla kaderníka, manikúru, pedikúru. Po roku Zora znova otehotnela – rozhodli sa mať dve deti naraz, „vybaviť to“ a hotovo. Druhá dcéra bola nepokojné bábätko: do pol roka v noci plakala a Vladimír chodil do práce nevyspatý, s očervenými očami. Pol roka prešlo, dieťa sa upokojilo a život sa vrátil do koľají. Deti dali do škôlky a žena sa vrátila do práce… A tu prekvapenie: Zora je opäť tehotná.
Bol proti tretiemu dieťaťu, ale žena spustila krokodílie slzy, vzniesla škandál. Dlho sa bránil: „Kam nám ešte jedno dieťa?“ presviedčal ju. „Tieto sú ešte malé… Sú moderné chirurgické metódy. Zaplatíme zákrok.“
Ale manželka neustúpila. Nakoniec súhlasil – rozhodol sa pre tretie dieťa. Dúfal, že to bude syn.
Tehotenstvo však prebiehalo ťažko, Zora často ležala v nemocnici. On zostával s dvoma deťmi doma: škôlka, prechádzky, pranie, upratovanie… Nemohol sa spoliehať na pomoc: jej rodičia žili tisíce kilometrov ďaleko, na severe. On mal len chorú starú matku, ktorá sama potrebovala pomoc.
Tretie dieťa bolo rovnako nepokojné – v noci plakalo, upokojilo sa len v náručí matky. Zora ho nosila stále.
Postupne Vladimír začal chápať, že sa mu domov nechce vracať.
„Čo som za tých sedem rokov videl? Prvý rok sme chodili do kina, kaviarne, na výstavy, dokonca sme boli na dovolenke pri mori, a potom??? Deti, krik, plienky, bodričky…“ točilo sa mu v hlave.
Už ju ani nechcel ako ženu, intimita s ňou ho nelákala… Večer sa snažil prísť domov čo najneskôr, keď deti spali… Nechcel sa na ňu pozerať… Bolo mu ju ľúto – v čo sa tá kedysi krásna žena premenila? Ale väčšia ľútosť cítil k sebe – musel niečo urobiť. Taký život už neznesie.
V práci sa kolegovia chválili cestovaním, dovolenkami na Maldivách a všetci sa pýtali, kedy on, otec rodiny, zoberie svoje ženy k moru, veď plat má slušný. Mlčal – komu by povedal, že sám by radšej utiekol pred nimi niekam, kde ho nevidia, aspoň na pár dní, najlepšie mesiacov?
– Vlado, som opäť tehotná, – ticho povedala Zora a pomaly si sadla na stoličku.
Muž zamrzol, lyžica s polievkou mu zostala visieť vo vzduchu.
– Čo, zošalela si? Ani si nepamätám, kedy sme mali sex! – zareval.
– Už je to dvanásť týždňov, nič sa nedá robiť… – pokračovala žena tichým hlasom.
– Si úplne blázon! Dosť. Toto nie je život, toto je nočná mora! Pozri sa na seba: do čoho si sa obrátila? Kedy si naposledy bola u kaderníka?
Tvrdila si, že sa chrániš!!! Vyzeráš ako múmia… Nechcem ťa vidieť. Odchádzam. Nechaj si deti a rob si, čo chceš!
– Kam ideš? A čo budeme robiť my? – šepkala Zora a po tvári sa jej odkutúlila slza.
– Nechávam ti túto byt a všetko v ňom. Zoberiem si auto a odídem k matke – tam budem žiť. Vidieť ťa nemôžem, – kričal Vladimír ešte hlasnejšie.
Rýchlo vstal od stola a krokom zamiereným ku dverám vyrazil do predsiene.
– Ani v najhoršom sne by ma také nenapadlo. Toto nie je život, toto je peklo, – vykríkol ešte, kým zamkol za sebou dvere bytu.
