ZABUĎ ALE Vrátiť SA?
Viera, budeš tou najdôležitejšou rybou v mojom akváriu, povedal Marek so sebavedomím.
Moje oči sa zvliali.
Máš vážny úmysel, Marek? Chcem byť tvojou jedinou rybou, nie jednou z mnohých Si ženatý? Prečo sa o tom dozvedám až teraz, keď letím k tvojej rodine?
Nie, som slobodný, ale spochybnil sa Marek.
Pokračuj, chcela som poznať pravdu o slovenských mužoch.
Vieš, Viera, moji rodičia už vybrali nevěstu. Nemôžem im povedať nie. Uzavrieme dočasný manželstvo. A ešte: musíš prijať katolícku vieru. Inak odvrátil sa od mňa a pozeral do okna lietadla.
Bola som vo štvrtom mesiaci tehotenstva a tá slová ma vybledli ako sneh. Prečo to hovorí práve v lietadle, vo výške? Mal mi o tom povedať už pred odletom.
Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Skákať zo strednej výšky nie je riešenie. Moji blízki aj kolegovia ma varovali:
Neháď sa, Viera, do cudzieho snehu. Tam majú iné tradície, iný pohľad na ženu. Budeš sa musieť skrátiť.
Nič som neposlúchla, nič som nevedela.
Som lektorka na jazykovej akadémii, učím zahraničných študentov slovenčinu a rusky. V septembri prišiel nový kurz a medzi študentmi bol Marek študent z Košíc. Okamžite ma zaujal: štíhly, dobre vyzerajúci, hravý, ako keby bol slovenský sokol.
Marek býval na internáte, pilne študoval, bol zdvorilý. Raz ku mne prišiel s nečakanou požiadavkou:
Lektorka Viera, koľko stoja vaše doplnkové hodiny?
Nič. Prečo sa zaujímaš? Študuješ dobre, odpovedala som a nevedomky sa ocitla v jeho umne postavených pasciách.
Môžem ťa pozvať na konzultáciu? zasvietil sa mu pohľad.
Ak trváš, môžeme. O čom má byť konzultácia? súhlasila som, nič netušiac.
Vzťahy, stručne odpovedal.
Večer som vstúpila do malej izby internátu, kde ma čakal Marek. Okolo sa rozprestierali staré, porušené nábytok, špinavé okná, chýbala teplá voda. Napriek tomu na stolíku stála čerstvá ruža, čistá miska s ovocím a fľaša vína.
Pripravoval som sa, pomyslela som si.
Rozprávali sme sa o živote, o štúdiu, o jeho rodičoch. Všetko bolo slušné, až do večera, keď sa temnota zmenila na divoké kopy.
Nasledujúce noci sa niesli ako búrlivé konské rohy na horskej stepi. Padali sme do priepasti, lietali k oblohe. Na zemi sme už neboli. O desať rokov neskôr by som nerada prežila podobné šialenstvo. Následky láskyplnej horúčke boli príliš ťažké. Nemala som byť tak zamotaná. Celý katedra poznala náš pomer. Kolegovia krúžili hlavou, študenti pošepkane obdivovali náš zápal.
Viera, nešíri sa, varovala ma kolegyňa s manželom, ktorý často pil. Získaj sa, kým je čas. Prečo potrebuješ Mareka? Má doma mladé nevydaté dievčatá. V Slovensku sa dievčatá vydajú už od trinástich rokov. Ty už si dvadsaťsedem. Nie je ti dosť našich mužov? Zostúp z červených oblakov.
Ach, dievčatá, aj ja by som neodmietla prežiť taký spektrum vášní! snívala iná kolegyňa.
A ja som stratila samú seba. Vedela som bežať až na koniec sveta za Marekom, nie do Košíc.
Počas letných prázdnin sme sa rozhodli ísť k Marekovej rodine. Nasadli sme do lietadla a Marek začal hovoriť nezvyčajné veci.
Chcel ma učiniť hlavnou rybou, teda hlavnou manželkou v jeho harem nie v harem, ale v spoločnom manželstve, kde by som nebola jediná. To ma znepokojilo a napäto rozohnalo.
Lietadlo pristálo na letisku v Bratislave. Privítali nás Marekovi priatelia všetci pražestní, tmavovlasí, usmiati. Odzvedli nás k domu jeho rodičov. Privítali ma srdečne, prijali. Marek prekladal. Jeho otec a matka nerozumejú slovu, ktoré ja hovorím. S Marekom komunikujem po anglicky. V rohu miestnosti sedela dievčina asi pätnásťročná, len oči boli viditeľné pod hustým oblečením.
Pozrite sa, toto je Elena. Budúca manželka nášho syna, predstavil ju otec bez váhania.
Chcela som sa prevrátiť v zem. Elena nebola krásna. Ja som vysoká brunetka s telom v pieskových hodinách, dokonalým črtom tváre. Ale ja mám dvadsaťsedem, Elena má pätnásť
Po návrate som bola skleslá a smutná. Cesta späť neexistuje, čoskoro sa narodí dieťa. Časom som zmenila svoj farebný šatník za sivé, čierne šaty, dlhý závoj, nikab, šatku z kozmetiky som ponechala len maskaru a ceruzku na oči. Sústreďovala som sa na oči a obočie.
Súhlasila som s dočasným manželstvom, prijala katolícku vieru. Pre svojho muža som sa snažila zo všetkých síl. Milovala som Mareka, chcela som mu podriadiť sa.
Sedem rokov plynulo. Migrovali sme s Marekom, Elenou a deťmi do Anglicka. Mám tri synov, Elena má dve dcéry. Marek sa úprimne stará o rodinu, no vo vnútri som cítila nevoľnosť. Som starou milenkou Mareka, cudzinou v jeho svete. Žiarlivosť na mladú Elenu bola neudržateľná. Keď Marek pohľadom zasiahne Elenu, srdce mi krvavým bolesťou zaplaví.
Nemohla som to viac znášať. Chcela som ujsť z tohto vymysleného raja, ale vedela som, že keby som odišla, stratím synov. Rozhodla som sa na odvážny krok. Povedala som Marekovi, že chcem ísť späť do svojej vlasti. Prekvapil ma úprimne:
Viera, čo ti chýba?
Prepáč, Marek, nepochopíš moju dušu. Pusti ma, prosím, slzy ma dusili.
Dobre, vráť sa k svojim rodičom. Deti aj ja budeme na teba myslieť. Pamätaj si to. Vráť sa čím skôr, pohladil ma po ramene.
O mesiac neskôr som odletela domov.
Dva roky uplynuli. Hovorím s deťmi a s Marekom po telefóne. Elena porodila syna. Moji chlapci rastú, spomínajú na mňa. Som v zmätku. Chýbam, plačím a… nikam neletím.
