Ty si zabudla pozvať nás na oslavu
Jana veľmi milovala svojho manžela. Považovala sa za veľmi šťastnú, že ho má. Roman bol starostlivý a milujúci muž, ktorý sa snažil robiť všetko pre svoju drahú.
Ale s Romanovými príbuznými mala Jana opačnú skúsenosť. Existuje také príslovie, že v každej rodine je čierna ovca. V ich rodine to však bolo úplne naopak. Zdalo sa, že normálny bol len Roman, a všetci ostatní sa chovali divne.
Svokor, napríklad, vždy keď videl Janu, vravel, že akosi pribrala. A zrejme, má niečo v brušku, čo tam rastie.
No Jana bola v skvelej forme a od prvého stretnutia s rodičmi Romanovej rodiny nepribrala ani o gram. Ale Laca to vôbec netrápilo. Zrejme to bola jeho obvyklá fráza, a aj keby Jana schudla desať kíl, on by jej to stále povedal.
Navyše často používal nemiestne vtipy. Samozrejme, sa na nich sám zabával, čím Janu iba zahanboval. Jej bolo vždy extrémne nepríjemne v jeho prítomnosti. A to, že po dome chodieval zásadne bez trička, len pridávalo na tej nepríjemnosti.
Svokra, Iveta, mala rada všetkých poučovať. Dokonca aj v tom, čomu sama nerozumela.
Učila Janu, ako sa štýlovo obliekať, radila, ako sa nechať ostrihať, aký rúž používať. A keď sa Jana s Romanom presťahovali do vlastného bytu, Iveta mala voľnú ruku. Strkala svoj zvedavý nos do každého kúta, kritizovala a rozprávala, ako by všetko malo byť správne zariadené.
Bola tu aj Romanova mladšia sestra, roztopašná slečna s dvoma deťmi. Deti mala s rôznymi mužmi, a s nikým z nich nemala vážny vzťah. Všade so sebou ťahala deti, a pretože bola matka, všetci naokolo jej mali byť povďační. Mali ju pustiť na miesto v autobuse, mali ju pustiť pred seba v rade, mali ju obslúžiť prednostne.
Napriek tomu, že dostávala výživné od otcov detí, poberala prídavky a ešte si sedela na rodičovskom krku, naďalej hľadala zdarma veci. Dokonca aj veci, ktoré nepotrebovala, zbierala. Bolo v tom pre ňu niečo vzrušujúce – chytiť niečo ako prvá. Preto sa u nich doma stále povaľovali balenia plienok, ktoré jej deti už nepotrebovali, a ktoré sa Jana pokúsila predať; hromada zbytočného oblečenia, hračky. Väčšina vecí jej ani nebola potrebná, ale, ako sama vravela, tým budovala svoj „biznis“. Kde si zadarmo zobrala, predstierala, že je chudobná a nešťastná, a potom to predala.
Jej deti boli nevychované a drzí. Ale to nebola ich vina, s takou mamou nemohli vyrásť inak. Keď išli k niekomu na návštevu, hneď hľadali niečo chutné, všetko chytali, brali cudzie veci bez opýtania. A Natália ich nikdy nezastavila.
Jana so zhrozením spomínala na ten jediný raz, keď sestra manžela prišla aj so svojimi deťmi na kolaudačnú párty. Darovala nejakú čajovú súpravu, ktorú určite získala zadarmo, a po ich odchode už doma nezostali žiadne sladkosti, rozbila sa nová váza a na záclonách našla rozotretenú čokoládu. Aspoň sa Jana presvedčila, že to bola čokoláda.
Nie je prekvapujúce, že keď sa blížili Janine narodeniny, rozhodla sa príbuzných manžela nepozvať. Inak by jej oslava bola beznádejne zničená. Svokor by robil nepodarené vtipy, svokra by učila múdrosťami a Natália by otravovala hostí o nepotrebné veci pre deti, zatiaľ čo tie deťúrence by im demolovali byt.
Jana sa trochu cítila previnilo pred manželom za svoje rozhodnutie, no dúfala, že to pochopí.
– Roman, chcem oslavovať narodeniny doma. Pozvem rodičov a niekoľko priateľov.
– Dobre, som za. Nenašli by sme lepšie miesto po tom, čo sme si tak krásne zariadili byt? – usmial sa manžel.
– Presne. Teraz to tu vyzerá ako fotostudio. Ale…
– Čože? – spýtal sa napätý manžel.
– Prosím, nezlosti sa. Ale nechcem pozvať tvoju rodinu.
Roman si sťažka vzdychol a prikývol.
– Prepáč, ale je mi s nimi veľmi ťažko. A na narodeniny chcem vypnúť a nie čakať nejaké prekvapenia, – ospravedlňovala sa Jana.
– Všetko chápem, nemusíš vysvetľovať. S nimi je to naozaj ťažké.
– Si nazlostený?
– Nie, vôbec nie. Je to tvoj deň, a mal by sa udiať podľa tvojho.
Jana sa znova utvrdila, že má najlepšieho muža na svete. A opäť si nemohla pomôcť, len premýšľať. Možno je adoptovaný? To by to všetko objasnilo.
Jana starým rodičom manžela nepovedala, že bude oslavovať narodeniny. Povedala, že oni s Romanom plánujú osláviť osamote. A poprosila manžela, aby im to neprezradil.
Napriek tomu na to prišli. Svokra zavolala Janinej matke, aby sa niečo dozvedela zo svojho oboru, a tá sa preriekla.
– Aha, takto tvoja žena s nami zaobchádza! – kričala Iveta. – Sme jej nemilé, áno?!
– Mami, – snažil sa ju Roman upokojiť, – Jana chcela osláviť s rodičmi a pár blízkymi priateľkami. Sú to jej narodeniny, a ona rozhoduje. Keby to bola veľká hostina, určite by sme vás pozvali.
– Už som pochopila. A povedz svojej žene, že sme smrteľne urazení!
Mama zložila a Roman len kýval hlavou. Dobre rozumel svojej žene. Možno to nebolo správne vravieť, ale celý život sa hanbil za svoju rodinu. Nechcel, aby sa aj Jana hanbila.
Preto jej nič nepovedal, nechcel jej pokaziť oslavu. Rozhodol sa, že ju o tom povie až po narodeninách.
Ráno, keď Jana oslávila dvadsať šesť, Roman jej daroval kyticu kvetov a poukážku do SPA. Vedel, že Jana bola unavená z toho ročného chaosu. Najprv ich svadba, potom renovácia a sťahovanie. A ešte jej aj práca dávala zabrať. Chcela si oddýchnuť.
Popoludní začali prichádzať hostia. Jana pripravila chutný obed, vyzdobila sa, spravila účes. Bolo vidieť, ako je šťastná a očakáva, že oslava prinesie množstvo zážitkov.
Ale netušila, aké zážitky ju čakajú.
Keď všetci sedeli, zazvonil zvonček pri dverách.
– Asi je to torta, – vstala Jana, – celkom som na ňu zabudla, takže som si ju objednala na poslednú chvíľu.
S úsmevom otvorila dvere, no úsmev jej okamžite zmizol z tváre. Za dverami stáli nechcení hostia. Celá rodina.
– Všetko najlepšie, Jana! – so stisnutými perami povedala svokra a podala jej jednu ružu. – Pustíš nás dnu?
Nedalo sa nič robiť, musela ustúpiť.
Hneď sa zrazilo hlukom. Deti Natálie si zhodili topánky a rozbehli sa do kuchyne. Svokor hneď povedal, že Jana si nevybrala šaty vo svojej veľkosti.
– Mohlo by to byť o číslo väčšie, – zasmial sa.
– Ty si nás zabudla pozvať, – pokračovala svokra, – vidím, že máš hostí. Ale my sme chýbali. Pane Bože, Jana! Ľudí si pozvala, ale podlahu si zabudla umyť.
Jana chcela povedať, že to len jej vnúčatá nechali stopy, ale rozhodla sa mlčať.
Radostná atmosféra klesla. Deti začali kričať, chytať jedlo rukami, šplhať na skrine, hľadajúc sladkosti. A potom najmladší začal plakať, keď nenašiel tortu.
– Mohla by si kúpiť tortu, pozri, aký je Števko smutný! – hneď si pokarhala Natálie. – A to čo, ti darovali parfumy? Daj mi ich vyskúšať. Tie staré mi potom dáš.
Za ten čas Jana neprehovorila ani jedno slovo. Roman tiež mlčal, sledoval svoju rodinu. Ako sa posadili za stôl, ako si pýtali taniere, ako svokra kritizovala jedlo a svokor robil podivné vtipy.
Ale Romanova trpezlivosť sa skončila, keď Natálie, presvedčená, že ju nikto nevidí, schytila obálku s peniazmi z konferenčného stolíka. Bolo tam vlastne všetko, čo dostali dary.
– Polož to naspäť! – zavrčal Roman.
– Čo hovoríš? – zamrkala očami Natálie.
– Všetko som videl!
– Ja som tam len chcela pridať nejaké peniaze, ale nestihla som kúpiť obálku, – začala sa krútiť jeho sestra.
– Roman, nenapádaj Nataliu, nekaz večer, – napomenula ho mama. – Radšej pripomeň svojej žene, že je neslušné nezavolať príbuzných.
– A povedz jej veľkosť oblečenia, – zažartoval svokor, – Jana, všetky tvoje záhyby sú v tých šatách vidieť.
– Tak dosť! – Roman udrel rukou po stole, že dokonca aj deti prestali od radosti vrešťať. – Mama, otec, Natálie, čas je skončiť.
– Čože?! – rozhorčila sa mama. – Ako sa opovažuješ?
– Ako sa opovažujete prísť bez pozvania? Ako sa opovažujete urážať moju ženu? Ako sa opovažujú tvoje deti, Natálie, správať sa tak bezočivo? Kým sa nenaučíte správnym spôsobom, nemáte v tomto dome čo robiť.
Samozrejme, vznikol škandál. A Jana si vydýchla až vtedy, keď nepozvaní hostia odišli.
Pravdaže, narodeniny boli zničené. A aj keď sa priatelia a rodičia snažili Janu povzbudiť, už bolo ťažké vrátiť tú náladu.
Ale bol aj plus: Jana sa opäť presvedčila, že si vybrala správneho spoločníka pre život. Muža, ktorý sa za ňu postaví, ktorý sa postaví aj proti svojim príbuzným. A nech by sa stalo čokoľvek, Jana vedela, že bude na jej strane. A to bol asi najlepší dar v jej živote.
