Odpustite mi, že začnem uprostred príbehu, pretože som to počula od polovice. Počas obeda som si vybehla do bratislavského kaderníctva na manikúru. Vedľa mňa sedí štíhla, pekná žena, niečo po tridsiatke, podľa prízvuku naša, upravuje si vlasy a niečo živahne rozpráva. Kvôli fénu hovorí hlasnejšie, takže som zrazu počúvala…
„Stále som premýšľala, čo jej darovať na narodeniny! Všetko má, ničím ju neprekvapíš, je kráska a sama si všetko môže kúpiť, je predsa právnička. Sme priateľky už sedem rokov, ešte od vysokej školy, už sme si navzájom darovali kadečo. Ale ďalší šál? Chcela som jej naozaj urobiť radosť. Čo by si ty darovala niekomu, kto má všetko, Janka?“ – spýtala sa kaderníčky. Kaderníčka sa zamyslela: „No, možno nejakú sadu krémov, tie sú vždy potrebné…“
„Presne tak, Janka! A tak sa túlam v centre, priamo tu niekde, a narazím na obchod – krásny, ako Victoria’s Secret. Vošla som – bola tam spodná bielizeň a rôzne záležitosti pre osobný život. Všetko vyzeralo slušne. Rozhodla som sa, že jej kúpim nejaké voňavé krémy, pretože, aj keď je právnička, v osobnom živote to nie je najlepšie. Krémy s vôňou priťahujú, vieš! Ale nie, nestalo sa to. Hneď ku mne pristúpil taký latinos – fešák, vypočul si ma ohľadom krémov a vyložil mi na stôl rôzne úplne iné veci.
Neviem, Janka, ako sme sa od krémov dostali k tejto veci, sama netuším, nepýtaj sa, to sa nejako samo stalo… Aby som to skrátila, ani ja sama nerozumiem, ako sa mu podarilo ma presvedčiť, aby som kúpila… vibrátor!“
Celé kaderníctvo stíchlo. Janka vypla fén a povedala: „Tu ti vtieram olejček do končekov vlasov na päť minút…“ Moja manikérka vytiahla šnúru zo sušičky na nechty a prísne mi povedala: „Nemusíte ich sušiť, doschnú sami.“ Všetci sa zhromaždili, našťastie bolo miesto malé, a ja som si posunula stoličku čo najbližšie.
„No, hneď na začiatku sa mi veľmi páčil jeden veľký, fialový, veľmi vyspelý vibrátor. Latinos mi ukázal, ako funguje. Nie, nemysli si – len tak ním zamával vo vzduchu. Trocha to bručí, podľa mňa nahlas, ale inak je to super. Má veľa programov.“ V kaderníctve sa už nikto ani nepretvaroval, že sa zaoberá svojou prácou – všetci zatajili dych.
„Spolu s ním bola obrovská zamatová krabica a veľká príručka s návodom,“ pokračovala žena. „Tak som ho kúpila, nazvala ho Fialový Janko, obviazala ho ružovými mašľami, privrela oči a darovala. No, uvidíme, čo bude.
Moja kamarátka bola veľmi nadšená. Nikdy takú vec nevidela. Uf! Vzala ho domov. Priletela, kráča zeleným koridorom. Tam ju požiadali, aby tašku nechala preskúmať – veľká krabica pútala ich pozornosť. Čo tam máte? – spýtal sa prísne colník.
Sú to hodinky, možno Breguet, Hublot? Tourbillon? Ako sa volajú? Na krabici bolo hrdo napísané meno výrobcu. Také hodinky nepoznám, niečo nové?
Kamarátka sa zmiatla, zmocnil sa jej horúčava: „Nie, to nie sú hodinky… to je… spotrebič,“ povedala sotva počuteľne.
A čo to má byť za spotrebič v takej krabici? – ešte prísnejšie povedal colník. Budete mi hovoriť rozprávky! Kanvica? Nátačky, háhá? Otvorte tú krabicu!
Čo mala robiť – otvorila ju. Všetci sa oživili. Colník sa začervenal. Tí, čo stáli za ňou v rade na kontrolu batožiny, natiahli krky. Napriek tomu môj Fialový Janko urobil dojem!
Treba ho presvietiť, – nevzdal sa colník, – čo ak je niečo vo vnútri. Vyberte ho z krabice!
Tak, umiestnili ho znova na pás. Krabicu aj Janka. Smutne a slávnostne sa viezli po páse. A zrazu, k absolútnemu zdeseniu mojej kamarátky, Fialový Janko, vyňatý z krabice, možno v dôsledku vibrácie na páse, zrazu ožil a veselo sa rozbzučal! A tak bzučiac, krútiac sa a otáčajúc sa, ukazujúc svoju krásu, sa odviezol na kontrolu. Bože, prepadnem sa pod zem, – prosila v duchu moja kamarátka.
Zbierala sa malá dav. Mladý muž, stojaci za kamarátkou, jej horlivo pošepkal do vlasov: „Načo vám je, ja to viem ešte lepšie. A ja dokonca dokážem bzukot.“
Medzitým sa priamo do rúk colníkovi z kontroly vrátil radostný, krútiaci sa a bzučiaci Fialový Janko. Teraz priateľsky blikala svetielkom, ktoré sa zdá, tiež mal. Kamarátka začula, ako sa za ňou niekto hlasne zasmial. „Čo je to? Skroťte to, konečne! Vezmite si svoju vec!“, zvolal podráždený colník.
Celá červená a spotená sa nakoniec sťahovala z davu so svojou napol otvorenou krabicou, do ktorej sa jej Fialového Janka vôbec nedarilo vložiť naspäť. Tak jej trčal fialový nos. Zpod zamatového vrchnáka. Cítila sa veľmi obľúbená s prilepeným mladíkom, ktorý bol pripravený bzučať. Aby sa ho zbavila, vymenili si telefónne čísla.
„Nemám vás zobrať?“, – spýtal sa iný pasažier, stojaci za ňou. Čaká ma vodič…ponáhľate sa,…toho vložím ja, počkám.
Dobrodružstvá Fialového Janka v meste tým nekončili.
Volá mi po dvoch dňoch a hovorí s výčitkou – tvoj Janko nefunguje. Ako nefunguje? – urazila som sa za Fialového Janka. Prvá myšlienka, ktorá mi prišla na um – možno sa stal impotentom – možno ležal v obchode niekoľko mesiacov bez použitia, možno to majú také ako ľudia – keď nie je potrebný, zabúda na to.
Možno ho odniesť do opravovne? Do akej?!
Poradila som jej, aby šla k Slávovi do dielne, mám takého – majstra na všetko – ten jej pomôže.
Prišla k Slavovi. Slava to tiež veľmi oživilo. Celkovo som bola hrdá na môjho Fialového Janka – ihneď ľuďom vzbudzoval radosť a lásku k životu!
Slavové oči zažiarili, a povedal – nechajte ho tu na pár hodín, a taká pekná slečna, opravím aj chladničky, aj vysávače a môžem zavesiť svetlo – máte doma všetko v poriadku so spotrebičmi, môžem prísť, len povedzte.
Keď dali Janka dokopy (ukázalo sa, že potreboval iný adaptér), moja kamarátka si zatiaľ našla kopy obdivovateľov a Janko tak zostal bokom.
Všetci v kaderníctve sa zamysleli… Stíchli. Znova sa ozval fén, sušička na nechty – všetci sa vrátili k svojim procedúram.
„A kde že hovoríš, je ten obchodík?“, – ticho sa spýtala jedna z návštevníčok…
