Pred malým pódikom tancovali hostia na čele s oslávencom – šesťdesiatpäťročným šéfom Martina. „Bože, aký muž…“ – nesúladne spievali ženy spolu s hlavnou speváčkou malého hudobného tria.
Zuzana s manželom, unavení od zábavy, vína a hojného jedla, zostali sedieť pri rozbúchanom stole. Na druhom konci sa o niečom hádali dvaja kolegovia, tretí sa schúlil s hlavou na rukách.
Zuzana sa prišuplala k manželovi a šepkala mu priamo do ucha:
– Čo tak ísť domov? Všetci sú opití, nikto si nevšimne, že odídeme. Od hluku ma bolí hlava. – Pre presvedčivosť si pritlačila prsty k spánkom.
Martin len spod obočia obzrel sálu.
– Máš pravdu, už tu nie je nič zaujímavé, poďme, – povedal.
Nevšímaní vyšli z reštauračného podniku.
– Uf, aká úľava! – Zuzana sa zhlboka nadýchla čerstvého nočného vzduchu.
– Taxík? – spýtal sa Martin.
– Nie, poďme sa prejsť, oddýchnuť si. – Zuzana si zobrala manžela pod pažu a pomaly kráčali tmavými ulicami.
– Nebude ťa bolieť v tých opätkách? – spýtal sa Martin.
– Potom ma odniesieš v náručí. Pamätáš si, ako pred dvadsiatimi rokmi? Obula som si nové topánky a odrela si nohy. Išli sme z kina peši, lebo sme ešte nemali auto a MHD už nechodilo. Doniesol si ma celú domov, – Zuzana sa zamyslene vydýchla.
Martin jemne stlačil jej ruku, aby dal najavo, že si to pamätá.
– Ach, akí sme boli mladí a zamilovaní. Dvadsať rokov preletelo ako jeden deň. Zdá sa, že len včera sme sa brali, čakala som Elišku, boli sme tak šťastní… – Zuzana sa opäť zamyslene nádychla.
– Čaká ma povýšenie, nové možnosti a vyšší plat. Čoskoro nám Eliška porodí vnuka. A na jeseň oslávim jubileum. Sme zdraví. Nie je to dôvod byť šťastný? – spýtal sa Martin.
Zuzana nestihla odpovedať, lebo už boli pred domom.
Prvá sa osprchovala Zuzana, zmyla si make-up. Vyšla z kúpeľne s ešte mokrými vlasmi, v nadmerne veľkom župane. Martin ju v duchu porovnal s Tamiou, pripomenul si jej hladkú pokožku, pevné mladé telo, zvádzajúce oči, bujné vlasy… „Čo roky robia so ženami. Či sa Tamia o dvadsať rokov zmení ako Zuzana? Nie, s ňou sa to nestane, vždy pre mňa bude mladá, lebo budem o dvadsať rokov starší. Keby bola teraz tu…“
Spomienky na mladú a vášnivú milenku v ňom rozpaľovali túžbu tak, že išiel do kúpeľne a postavil sa pod ľadový prúd vody, aby sa upokojil.
Ráno vytiahol zo skrine vyžehlenú košeľu s jemne cítiacim avivážovým parfumom, z vešiakMartin si obliekol kravatu, ktorú mu Zuzana vždy pripravila k košeli, a v duchu dúfal, že raz nájde odvahu priznať sa k svojim chybám a začať znova.
