Za stenou – nie je ticho
“Nezmíž ten zatratený televízor, konečne!” vykríkla Zuzana Kováčová a udrela päsťou do steny. “Je noc, ľudia spia!”
Odpoveďou jej bola ešte hlasnejšia hudba. Akoby sa susedov byt zmenil na koncertnú sálu, kde hrali všetky orchestre sveta naraz.
“Mama, nebuď tak nervózna,” unavene povedala Martina, vyzierajúc z kuchyně s hrnčekom čaju v rukách. “Porozprávaj sa s nimi zajtra ako s ľuďmi.”
“Ako s ľuďmi?” Zuzana sa otočila na dcéru, oči jej iskrili od hnevu. “Už mesiac sa s nimi rozprávam “ako s ľuďmi”! A akoby boli hluchí! Alebo to iba predstierajú!”
Za stenou znova niečo zadunelo, ozvali sa mužské hlasy, smiech, dupot nôh. Zuzana sa chytila za srdce.
“Panebože, čo je to za nezmysel! Predtým tu bývala Alžbeta Nováková, odpočívaj v pokoji, bol tu pokoj, blaženosť. A teraz…”
Martina postavila hrnček na parapet, pristúpila k matke.
“Mama, nebuď taká rozrušená. Sú to mladí ľudia, chcú sa zabávať. Spomeň si, ako sme sa s Petrom v detstve honili po byte.”
“To bolo cez deň! A my sme boli deti! Ale títo…” Zuzana mávala rukou smerom k stene. “Dospelí chlapi, a správajú sa horšie ako capuci.”
Hudba náhle ustala. V nastalom tichu bolo počuť len tikot starých hodín v kuchyni a sotva počuteľné šepkanie za stenou.
“No vidíš,” s úľavou vydýchla Martina. “Možno si sami uvedomili, že to preháňajú.”
Ale radovala sa príliš skoro. O pár minút neskôr sa ozval pretiahlý, žalostný kvílení. Nie ľudský – zvierací.
“Čo to je?” Martina zbledla.
“Pes,” mračne konštatovala Zuzana. “Teraz majú ešte aj psa. Obrovského, súdiac podľa hlasu.”
Pes výl tak, akoby sa mu duša trhala od túžby. Kvílenie prechádzalo do kňučania, potom opäť stúpalo do neznesiteľných výšin.
“Mama, možno sa mu niečo stalo? Možno potrebuje pomoc?”
“Akú pomoc? Oni majú všetkých na háku!” Zuzana znova udrela do steny. “Ticho tam! Počujete? Upokojte toho psa!”
Odpoveďou boli mužské hlasy, ale slová rozoznať nešlo. Pes na minútu stíchol, potom začal vyť s novou silou.
Zuzana sa posadila do kresla, dala si ruky do lona.
“Martina, už to neznesiem. Nemám silu. Každú noc to isté. Raz hudba, potom televízor, teraz ten prekliaty pes. Už týždne nespím.”
Dcéra pristúpila, sadla si na opierku kresla.
“Volala si už strážníka?”
“Volala. Prišiel. Porozprával sa s nimi. Na jeden deň bol pokoj, potom to začalo znova. Strážnik hovorí, že nemáme dôkazy. Ako dokážeš hluk? Keď príde, stíchnu, ale len čo odíde…”
Za stenou opäť zahučalo. Tentoraz to znelo, akoby niekto presúval nábytok. Ťažký, masívny. Vreskot, hrmot, znova vreskot.
“O jednej v noci presúvajú nábytok,” zamrmlala Zuzana. “Normálni ľudia také veci nerobia.”
“Mama, možno sa tam naozaj niečo deje? Možno nerobia hluk zo zlého úmyslu?”
“Martina, čo to hovoríš? Ty s nimi súhlasíš?”
“Nie, len… pamätáš, čo hovorila babka Mária o strýkovi Jánovi? Tiež robil v noci hluk, a potom sa ukázalo, že bol chorý. Ako sa to volá… Alzheimer. Nevedel, čo robí.”
Zuzana sa zamyslela. Naozaj, ten hluk za stenou bol čudný. Iný, než od obyčajných hlučných susedov. Deje sa tam niečo nezrozumiteľné, takmer mystické.
“Dobre,” rozhodne vstala z kresla. “Idem k nim. Porozprávam sa po poriadku. Zistím, čo sa deje.”
“Mama, je jedna v noci!”
“A čo? Oni predsa nespia! Ak robia hluk, tak nespia.”
Zuzana si hodila župan, strčila nohy do papučí a vyšla na schodisko. Dvere susedovho bytu boli obyčajné, nezaujímavé. Len číslo – tridsaťosem – bolo zalepené lepiacou páskou, akoby ho niekto chcel skryť.
Stlačila zvonček. V byte zaznel melódia, ale nik neotvoril. Hluk pokračoval, pes znova začal vyť.
“Otvorte!” nahlas povedala Zuzana. “Som vaša susedka!”
Ticho. Potom boli počuť kroky. Pomalé, opatrné.
Dvere sa na reťaz odokrúžili. V štrbine sa objavilo oko – sivé, unavené.
“Čo chcete?” spýtal sa mužský hlas.
“Bývam vedľa. Máte veľmi hlasno… teda, hrá vám hudba, pes vyje. Ľudia nemôžu spať.”
“Aká hudba?” hlas za dverami znel úprimne prekvapene.
“Aká? No teraz počujete?”
Za stenou naozaj hrala hudba. Tichá, smutná melódia, ale na hlbokú noc stále príliš hlasná.
“Nepočujem žiadnu hudbu,” odpovedal muž.
Zuzana sa zmiatla.
“Ale… ako to? Veď tu hrá!”
“Teta, ste náhodou chorí? Možno zavolať lekára?”
“Čo to hovoríte! Som úplne zdravá! A počujem výborne!”
Dvere sa zavreli. Zuzana zostala stáť na schodisku, načúvala. Hudba hrala ďalej, ale teraz zerala ešte zvláštnejšie. Akoby prichádzala z diaľky, z iného času.
Keď sa vrátila domov, zastihla Martinu pri stene, ktorá si k nej priložila ucho.
“Tak čo?” spýtala sa matka.
“Je to zvláštne, mami. Počujem hudbu, ale je aká… nie skutočná. Akoby hral starý gramofón.”
“Gramofón? Kto teraz má gramofón?”
“Neviem. A ešte… zdá sa mi, že počujem hlasy. Ženský a mužský. Rozprávajú sa, ale nerozumiem, o čom.”
Zuzana si tiež priložila ucho k steneA keď sa ráno prebudila, všetko bolo ticho – ale v srdci jej zostal nezmerný pokoj, akoby tie melódie nikdy nepretrhnuté časom znenie navždy v nej.
