Ľubomíra sledovala horúce zápalky v rukách ženy. Zapaľovala ich a zhasínala znova, hovorila všetko, čo sama vedela, a čo cítila. Z odpadnej bolesti, z pocitu beznádeje, z večnej túžby zahryzávať sa ako vlk, nakoniec sa rozhodla ísť k veštici.
Ľubomíra prežila udalosť, akú považovala za najväčšiu tragédiu svojho života. Jej manžel ju opustil s dvoma deťmi, hneď keď sa vrátil štyri mesiace neskôr, všetko sa zdalo, že sa vráti na starý kruh. Ale to bolo len ilúzia. Vzťah sa roztrhal na obrovskú škrupinu a oni sa od seba čoraz viac vzďaľovali.
Najprv plakala, lebo chcela znovu mať tie staré Ako sa máš? a Dobrú noc. Potom ju začala trápiť túžba po pomste aby mala rovnakú bolesť aj ona, aby jej bývalý manžel prežil niečo, čo by mu urobilo šťavu v krvi. Zatiaľ čo si predstavovala, že ho niekde prejsť autobusom, postupne sa jej už viac nezdalo, kam patrí, kde je a kto ho čaká. Ľubomíra si všimla, že sa ani o deti už nezaujíma.
Potom ju zasiahla hmla smutku, ktorá ju dusila a nečítala z hlbokých čiar. Keď ju najviac tlačila, zrazu vypukli choroby jedna za druhou. Zubná cysta si vyžiadala odobratie zuba a implantát, čo stálo celú malú horúcu sumu v eurách. Zrazu stratila zrak, spadla na rovnom asfaltu v parku a zlámala si ruku na troch miestach. V tej chvíli si povedala, že niečo musí zmeniť, lebo sa nezdá, že by sa chcela posunúť do temnoty skôr, než je načas.
Nikto ti nevrhá kliatbu, povedala veštica, to nie je ona, to je tvoj manžel. On nevidí okolo seba nikoho okrem seba. Všetko, čo sa ti deje, si spôsobila sama a sama sa v tom topíš. V jeho hlave je len tá žena, a on sa odtiaľ nevydá. Je len chabý a nikto ho neposlobodí.
A čo mám robiť? spýtala sa.
Ži. Ži svojím spôsobom, ako chceš, pre seba.
Ľubomíra vstal, hlava jej bola ťažká ako liatinová. Žiť ľahké slová. Zober si to, povedala veštica a podala jej krabičku so sviečkami a malú fľaštičku s vodou. Ďakujem.
Vystúpila na ulicu, pocítila, ako sa jej hrudník zoviera. V hlavě sa opakovalo: To nie je ona, je to tvoj manžel. Po dvanástich rokoch manželstva a po všetkom, čo prežili spolu, sa jej zdalo, že je to pravda.
Večer si Ľubomíra sadla k poznámkovému bloku. Ži svojím spôsobom. Čo chcem? Čo chcem? Čo chcem? Pero už nepíše otázniky. Vždy chcela to, čo chcú deti ísť k mori, do vodného parku, na detské ihrisko alebo aspoň na blízke ihrisko. Ale čo chcela ona, ona samotná? Čím sa živí, čo ju baví mimo záujmu manžela a detí? Zistila, že sa za posledné roky úplne rozpustila v rodine a svoje vlastné ciele niekam zmizli.
Po polhodine písania si spísala niekoľko cieľov:
Chcem ráno behať. Nájsť čas a silu na beh.
Chcem zmeniť prácu. Byť manažérkou a dostať slušný plat. Rozvíjať sa profesionálne.
Chcem zhodiť 7kg.
Chcem si kúpiť kožušinu.
Chcem vlastný dom.
Chcem mať pokojné vzťahy s deťmi.
Chcem nájsť hobby, ktoré ma bude baviť.
Fuj, vyfšetrila a zatvorila zošit. Nie je to ľahké, ale niečo treba začať. Pozrela na Petra, ktorý ležal na pohovke a neútočne pozeral do notebooku. Tvoj manžel je taký, ozval sa v hlave ozývajúci sa hlas.
Zavrela dvere auta. Dnes sa znova vydala k veštici, lebo mala veľa otázok: ako nastaviť novú prácu, aby tím fungoval, ako vyriešiť únavu krku, čo s najstarším synom či ho poslať do športu alebo nechať ho maľovať, a čo s manželom, ktorý sa zdá byť vo vzduchu a zároveň nie
Nie si viac tá istá, povedal Petra, keď sa pozeral na obrazovku.
Prečo? spýtala sa Ľubomíra, hoci sa nič zásadné v jej živote nezmenilo. Práca sa zmenila, ale nepocítila rozdiel.
Tak čo prinášaš dnes? spýtala sa veštica.
Bolesť chrbta a krku, práca, syn a manžel. Veštica sa usmiala. Dnes si prišla so svojím životom. Tvoj manžel pomaly vyhasína. Čoskoro nebude dôležité, kde je, s kým, alebo či má starú lásku. Jedného dňa zabudneš na otázky, či si pre neho ešte niečo, a hľadáš iné ciele. Ale to príde neskôr, nie okamžite.
Znovu sa rozžiarili zápalky. Nech si maľuje, povedala veštica. A čo s prácou? Daj konkrétne úlohy, dostaneš konkrétne riešenia a nebudeš čakať, že ťa prečítajú myšlienky.
Muž sa bude čoraz viac snažiť prichádzať k tebe, ale čím viac sa bude snažiť, tým viac zostane tieňom. Tieň existuje len, keď je slnko. Ak slnka nie je, tieň zmizne. Čím jasnejšie slnko, tým výraznejší tieň. Jasné?
Ľubomíra prikývla. Ďakujem.
Nezabudni na cviky s tenisovou loptičkou polož ju medzi stenu a chrbticu, kolí sa pri drepovaní. Všetko sa posunie.
Ľubomíra sa zasmiala. Tenisová loptička čo ťa sem nosí, čertíky? Loptička. Manuálny terapeut za kopec peňazí nepomohol, ale loptička pomôže.
A keď inak nie je iná možnosť, než žiť svojím spôsobom, tak poďme ďalej. Čas letí zima, jar, leto a späť do zlatej podzimu.
Na začiatku školského roka odviedla syna do výtvarnej školy. Dominik začal kresliť. Ľubomíra sa hanbila, že si ani nevšimla, aký talent má. Jeho obrazy sa objavovali na miestnych a krajských výstavách. Chlapec zaprel tablet a telefón, svoj voľný čas venoval štetcom a farbami.
Do kancelárie si kúpila bielú tabuľu a farebné značky. Ráno zapisovala úlohy a termíny, ktoré sa už nevyjednávali. Postupne prestali debatovať aj keď za jej chrbtom znievali nespokojnosti, práca napredovala a to bolo hlavné.
Ľubomíra začala viesť školenia pre zamestnancov. Najprv len ako hobby, potom už ako expertka a lektorka. Školenia prinášali peniaze úrovne jej platu.
Jedného dňa dostala kyticu červených ruží bez podpisu. Prekvapenie, si pomyslela zrejme od Petra.
Ako ti to chutí? spýtala sa, keď ho čakala hodinu a nedostala odpoveď. Ďakujem, napísala späť. Milovala chryzantémy, ich horko-pálivý vôňu, a práve teraz bolo ich sezóna. Peter si nikdy nevedel spomenúť na jej obľúbenú kvetinu; vo svojom svete všetky ženy milovali ruže.
Za oknom svietilo slnko, oslňujúce jeseňské svetlo. Červené a oranžové listy javora sa točili po ceste pri kancelárii a Ľubomíra mala chuť i sama sa roztočiť s nimi. Nadvihla celý hrudník a nadýchla sa čerstvým vzduchom z otvoreného okna.
Vyradila z hlavy myšlienku, že nie je schopná niečo zvládnuť sama. Konečne našla svoju slobodu. A áno, tenisová loptička jej skutočne pomohla.
