Moja babka bola v mnohých ohľadoch zlá, miestami až neľudsky tvrdá.
Moji rodičia sa rozviedli veľmi skoro, ešte som bol malý chlapec, vôbec si na otca nepamätám. Od piatich rokov som býval s babkou a strávil som u nej celú vedomú časť detstva.
Ako človek bola babka veľmi náročná. Stačilo len poslúchať a pracovať. Na babku nemám žiadnu peknú spomienku.
Keď niekto ľutuje svoje detstvo, ja už ani nechcem na to myslieť. Nemám sa na čo vo svojom vnútri obzrieť. Mama mi vôbec nepomáhala. Nebolo kam utiecť deväťdesiate roky. Mohol som len snívať o peniazoch a o pracovnej pohode. Musel som sa uspokojiť s tým, čo bolo. Babka nám stále prikazovala mne aj mame, aby všetko bolo podľa jej predstáv.
Tak sme žili. Na verejnosti sme sa samozrejme tvárili, že je všetko v poriadku.
Keď som bol piatak, mamina osobná situácia sa zlepšila. Objavil sa muž, ktorý nás vzal bývať k sebe. O rok neskôr ma vzali aj mňa. Nevlastný otec ma veľmi nemal v láske, ale správal sa korektne. Po tom, čo som žil s babkou, kde boli len hádky a napätie, bol život s nevlastným otcom úplný raj.
Babka neschvaľovala ich vzťah a mama len využila možnosť žiť ďaleko od rodinného tyrana. Od tej chvíle už spolu vôbec nekomunikovali.
Babka mi občas zavolá.
Raz za mesiac jej zavolám, no musím sa na to psychicky pripravovať niekoľko dní. Bavíme sa o ničom, o nezmysloch, len stručne. Aby som sa vyhol jej pesimizmu, zameriavam sa na dobré správy a konverzácia končí vždy len pár vetami. Raz za pol roka, na narodeniny či meniny, jej donesiem kvety a zákusok. Polhodina je viac než dosť. Takto komunikujeme.
Momentálne je môj život pokojný mám milujúceho manžela, malú dcérku a blízku rodinu. Nedávno sme sa s mužom rozhodli kúpiť byt na úver v inom meste. Babka mala minulý rok osemdesiatku.
Predtým bola sebestačná, zvládala domácnosť sama. Teraz už nie je na tom dobre.
Babka je uzavretá, nedokáže už ani vyjsť von, nieto variť či upratovať. Väčšinu času leží, aj keď ešte sa dokáže pohybovať po byte. Nedávno ochorela pomáhali jej susedia so všetkým. Situácia je taká, že babka potrebuje opateru.
Babka má hromadu vzdialených príbuzných, ktorí mi teraz stále volajú s výčitkami! S maminou sa spojiť nedá ona aj jej muž žijú v zahraničí. Tak si tí príbuzní myslia, že starostlivosť je moja povinnosť.
Ale ja viem, čo by to znamenalo. Áno, ona ma vychovala, dala mi stravu, učila ma. A nejakou zvláštnou logikou je teraz rad na mne, aby som splácal dlh. Ale ja nechcem! Nikdy ma nemala rada. Dokázal som sa zmieriť s jej správaním voči mne, ale odpustiť neviem! A zároveň mám výčitky, chápem, že stará pani potrebuje pomoc.
Dobré riešenie by bolo opatrovateľka, ale na to nemám peniaze. Mám dieťa a úver, syn je často chorý.
Čo robiť?
Musí vnuk starať o starú babku, alebo má právo odmietnuť najmä keď si nerobí nárok na dedičstvo? Nechce takú babku ani jej majetok.
Dnes som pochopil: nie všetko v živote je povinnosť. Odpustiť neznamená starať sa. Každý má právo rozhodnúť sa po svojom. A ja mám právo žiť dobrý život, aj keď to znamená, že niekto na mňa nebude v dobrom spomínať.
