Našiel ho za rohom jedného domu. Len tak prebehol od jednej kopy odpadkov k druhej. Hľadal jedlo. A práve tam narazil na malé sivé mačiatko.
Malý škriatok sa plazil po asfalte a zúfalo mňaukal. Veľký, špinavý a vychudnutý psík, alebo vlastne…
Alebo vlastne, či bol červený, alebo sivý. Vrstva prachu naňom bola taká hrubá, že jeho skutočnú farbu nebolo možné rozoznať. Zastal sa a mačiatko…
Mačiatko ho zbadalo, zapískalo a priplazilo sa. Pes zavrčal, ale… Mačiatko sa nebálo.
-Čo do pekla pomyslel si pes To mi ešte chýbalo. Hej, hej! Tvoja mama príde. Nelezi na mňa.
Pokúsil sa odstrčiť neúnavného škriatka labou, ale ten…
Ten si z toho nič nerobil. Pritulil sa k jeho veľkej, špinavej labe a zapichol do nej svoje drobné kôpky. Utíšil sa.
-Dobre pomyslel si pes Počkám, kým sa vráti jeho mama, a potom pôjdem.
Mladé sa uvelebilo a zdriemlo si. Bolo mu teplo a pokojne. A veľký pes neurčitej farby si tiež ľahol a čakal.
Čakanie trvalo príliš dlho, presnejšie… Presnejšie povedané, nikdy sa nedockal mačky-matky.
Prešiel deň, nastal večer, a ona… Stále neprišla. Prišla noc a pes sa spamätal. Čakanie stratilo zmysel. Niečo zlé sa jej muselo stať.
Mačiatko sa prebralo a šťuchalo psovi do brucha. Malo hlad.
-Tu máme ďalší problém pomyslel si pes Čo teraz? Nuž, nechám ho tu zahynúť?
Dobre…
Zoberiem ho k tým odpadkom pri reštaurácii. Tam vyhadzujú všelijaké dobré veci, a v tej veľkej popelnici… V boku je diera. Tam som chodieval hľadať jedlo.
-Nakŕmim ho a nechám tam. Nebudem sa s ním vliecť, však?
Zachytil mačiatko zubami za kožu na krku, postavil sa a vyrazil. Nebolo to ďalšie. Nechal mačiatko v kríkoch, aby mu neušlo, kým bude hrabať v odpadkoch.
Pes nervózne poskakoval a stále počúval, či mačiatko nepípa. Sivý škriatok ho hľadal. Volal svoju mamu.
-Tfu ty. To je otrava nadával pes v duchu Aká ešte mama?
Našiel pár otvorených jogurtových krabičiek a vrátil sa. Naberal jazykom sladkú, výživnú hmotu, ale nejedol. Mazal ju mačiatku na papuľu, a to… Olizovalo sa a pradlo.
-Tak to je výborne. Tak to je dobre.
Pes sa zaradoval.
-Takto sa kŕmi.
Potom sa mačiatko prihŕklo k psovmu teplému boku, zachytilo sa jeho špinavej srsti pazúrikmi a zaspalo.
-Dobre pomyslel si pes. Tak nech je. Počkám do rána. Nakŕmim ho, a potom… Potom pôjdem.
V noci sa mačiatko prebudilo a kvílilo. Plakalo a pes ho olizoval, aby ho upokojil.
Až nadránom zaspalo. Keď sa pes prebral, stretol sa pohľadom s drobnými očkami sivého mačiatka. To mu šťuchlo do mokrého psieho nosa a mňauklo.
-Mamka.
A pes zrazu pochopil. Že vlastne nikam nepôjde a malého neopustí.
Tak to išlo.
Hľadal mäkšie jedlo, alebo len prežúval potravu pre svoje mačacie dieťa, a to…
To jedlo a tulilo sa. Vrúbavalo sa do svojej psiej mamky. Hralo sa s jej chvostom a spalo na nej. A psovi bolo zrazu dobre a pokojne. Akoby…
Akoby našiel dom a rodinu.
Jedli spolu, spali spolu. A zvyšok času pes hral s mačiatkom a učil ho behať a skákať.
-Pri takejto príležitosti ho naučím všetko, čo potrebuje na prežitie.
Do leta mačiatko vyrastlo, a pes…
Pes ešte zchudol. Ale prišla jeseň. A s ňou nekonečné dážde. Hľadať teplé, suché úkryty bolo čoraz ťažšie.
Niekedy pes obkľúčil svoje dieťa labami, pritlačil si ho a chránil pred zimou a vodou. Triasol sa z chladu, ale olizoval svojho malého. Najdôležitejšie bolo zahriať ho a nakŕmiť.
Pes dostal chrípku a kašlal, kýchal. Z nosa a očí mu tečlo, a mačiatko s úzkosťou pozeralo a pýtalo sa:
-Mamka, mamka. Čo sa ti stalo? Ochorela si?
-Nie, nič vážne odpovedal mu pes.
-Neboj sa o mňa. Som v poriadku. Príď bližšie, zahrejem ťa.
A práve cez slzy, ktoré mu zakrývali oči, cez chrípku, nevšimol si…
Pršalo, a ako naschvál, na tom smetisku nebolo čo jesť. Musel ísť na ďalšie.
Ako vždy, zobral mačiatko zubami za kožu a niesol ho.
Po chodníku a ceste tečkli potôčiky vody, a z neba… Z jesennej oblohy padal nekonečný dážď. Jeho slzy mu dopadali na hlavu a chrbát, ale on…
On myslel len na jedno.
-Môj malý nesmie premoknúť a ochorieť.
Chcel rýchlo prebehnúť cez vozovku, a preto…
A preto si nevšimol auto, ktoré vyrazilo zza rohu.
Našťastie auto išlo pomaly. Stierače nestíhali odhŕňať vodu z čelného skla.
Takže náraz nebol silný, ale… Stačil na to, aby psovi odrazil zadnú nohu a hodil ho na chodník.
Vodič zastavil, otvoril dvere a vyšiel. Pristúpil k psovi. Ten ležal na ľavom boku, s podlomenou zadnou nohou.
-Pozriem sa na teba povedal vodič, ale pes…
Priskrčil predné laby a zlosťou zavrčal.
-Neboj sa povedal vodič čo najmiernejším hlasom.
-Som doktor. Dovoľ mi pozrieť tvoju ranu.
Dážď sa zosilnil.
Doktor sa krčil pod vodou, ale pes ešte viac pritlačil niečo k sebe a zatvoril oči.
-Čo to tam máš? prekvapil sa doktor Čo schovávaš?
Opatrne nahliadol a zhrozil sa.
