Z VÝKONU SA MANŽEL VRÁTIL NIE SÁM: NA RUKÁCH MAL MALÉHO CHLAPČEKA…
Martina práve vytiahla z rúry plech s kapustníkom a kuchyňu zaplnila príjemná vôňa rýb. Všetko presne tak, ako má jej manžel Róbert rád. Na sporáku sa varí čerstvý boršč, v rúre sa piekol rybí koláč, zostávalo už len dovariť kompót, ale to si nechala na chvíľu, keď Róbert vstúpi do domu.
Dievčina prikryla koláč čistou bielou utierkou, aby nevychladol, a postavila sa k oknu. Ich rodinný dom leží v strede ulice, priamo oproti zastávky, kde by mal každú chvíľu zastaviť autobus s jej mužom.
Martina nevidela Róberta tri mesiace. Pracoval na týždňovkách niekde pri Žiline. Tri mesiace bol preč, tri mesiace doma. Martina ho veľmi čakala! Veď v dome je stále čo robiť, mužská ruka je nenahraditeľná.
Dom bol jej dedičstvo. Keď sa pred piatimi rokmi brali, Róbert mal byt. Rozhodli sa, že v dome bude rodine lepšie. Byt predali, za peniaze chcel Róbert rozbehnúť podnikanie, ale nevyšlo to. Firma zbankrotovala a už tri roky chodí na týždňovky.
Peniaze nosí slušné, ale každej dvadsaťosemročnej žene je trojmesačné zvládanie všetkého osamote priveľa. Za tú dobu už aj zabúda, že je vydatá.
Deti nemali, Róbert ich ešte nechcel. Presviedčal Martinu:
Čo keď odídem na tri mesiace a ty ostaneš sama s dieťaťom? Počkajme, zarobíme viac, skončím s týždňovkami, nájdem prácu bližšie a potom môžeme rozmýšľať nad rodinou.
Ale stále boli výdavky. Dokonca aj teraz strecha začala zatekať, v spálni sa počas dažďa urobila na strope obrovská mokrá škvrna a Martina musela pod ňu postaviť lavór. Každý dážď a lavór je plný.
Róbert o tom vedel, keďže spolu volali pravidelne. Sľúbil, že po návrate sa do toho pustí. A nebolo to lacné, Martina to chápala.
Mal dobrého muža domáceho, starostlivého. Každý večer volal, či je v poriadku. Martina ho naozaj ľúbila. V deň jeho príchodu si vždy zobrala voľno, nachystala dobroty, čakala pri okne.
Lietadlo s mužom pristálo pred pár hodinami, teraz už mal autobus prísť priamo do ich ulice… A už je tu! Srdce sa jej rozbúchalo, keď pri autobusovej zastávke spoznala muža s veľkou cestovnou taškou.
No dnes niečo nesedelo. Róbert bol nie sám. Na rukách niesol dieťa. Asi chlapčeka. Malý, vek nevedela odhadnúť s deťmi si bola martina v podstate cudzia. Róbert bol zamračený a nepozdravil, ruky mal plné v jednej taška, v druhej dieťa.
Prešiel po prechode, zatiaľ čo Martina stála bez slova. Čie je to dieťa? Kolegov syn? Ale prečo ho nesie domov? Kto by zveril Róbertovi dieťa, keď má s deťmi nulové skúsenosti?
Róbert vošiel, hodil tašku, opatrne postavil chlapčeka na zem. Ten sa mu schúlil k nohám, s veľkými očami, s prstom v ústach, vyľakaný akoby zablúdil. Martina onemela a ostala stáť v chodbe.
No čo, Martinka, nedostanem ani pusu po tak dlhej dobe? rozpažil ruky Róbert.
Tváril sa vážne, oči bez iskry. Martina ho objala, pobozkala, ale nedalo jej to:
Róbo, kto je toto dieťa? Čo sa deje?
Róbert si smutne vzdychol, zobral chlapca za ruku.
Maťko, poď, niečo ti ukážem. Vyzujeme topánky a ideme do izby.
Viedol chlapca do spálne, posadil ho na posteľ a dal mu model lietadla, ktorý bol jeho pýchou. Nikomu s ním nedovoľoval hrať sa aj to Martine čosi naznačilo.
Zostaň tu, musím sa porozprávať s tetou Martinou, prikryl chlapca dekou.
Zatvoril dvere spálne.
Dáš mi najesť, ženuška? smutne sa usmial.
Samozrejme, poď.
Nabrala mu horúci boršč, odkrojila kus koláča, sama si sadla oproti a len čakala, čo jej povie.
Róbert jedol mlčky, napokon prerušil ticho:
Je to môj syn. Tento chlapček je môj.
Martinou to trhlo, srdce jej skoro vyskočilo. Tak veľmi si priala, aby to bol zlý žart. Ale z tváre muža nebolo badať ani stopu žartu.
Stalo sa to, Marti… Vieš, tri mesiace sú pre chlapa veľa. Niečo bolo medzi mnou a kuchárkou. Párkrát a ona otehotnela.
Čože?!! vytrhla ruku z jeho dlane Martina. Mne hovoríš, že deti sú skoro, a s inou máš syna…
Chvejúcim hlasom prehovorila cez zuby.
Myslíš, že som to chcel? Ona mi o tehotenstve nepovedala. Porodila a postavila ma pred hotovú vec. Je to naisto môj chlapec, pozri, je mi podobný. Nevidíš to?
Nie, Martina v ňom podobnosť nehľadala skôr cítila odpor. Bol živým dôkazom mužovej nevery. Ale ešte stále to nedávalo všetko zmysel.
Ale prečo ho privádzaš sem? Kde je jeho mama?
To je… nešťastie… Nie je už. Zabila ju medvedica tám pri chate, kde pracovali. Ostal sám, ja som oficiálne otec. Nehodlal som zapierať, musel som Maťka zobrať.
A čo teraz? hlesla Martina.
Neviem, žena… Ako rozhodneš. Ak vyhodíš, pôjdeme. Ale milujem len teba, to s kuchárkou bola chyba, sľubujem, nikdy viac. Ak mi odpustíš, budem ti verný do konca života…
Martina viditeľne videla, že to Róbert naozaj ľutuje. Jeho návraty z týždňoviek už boli súčasťou jej života. Bola rozhodnutá odpustiť, ale dieťa?…
A ten chlapec? Čo s ním plánuješ?
Kam by som dal vlastného syna? Ak neodpustíš, pôjdeme preč. Ak áno, musíš ho prijať.
To už pre Martinu bolo príliš. Ako prijať syna svojej lásky s inou? Každý deň bude pripomínať zradu!
Bez slova vstala a odišla z domu. Potrebovala byť sama. Blúdila nočnou dedinou, hlavou jej chodili čierne myšlienky, pri rieke ju napadli aj tie najhoršie, ale hlboko v srdci už vedela ona bez Róberta nedokáže žiť. Bude musieť prijať chlapčeka.
Vrátila sa k domu hlboko v noci. Róbert spal v spálni, cudzí Maťko na rozkladacej stoličke v druhej izbe. Na nočnom stolíku svietila lampička, Martina sa k nemu sklonila a pozrela na dieťatko. Bol chudý, bledý, nemotorne spal, trhlo mu ramenom. Ťažko si užil, stratil mamu… Martina sa nútila vzbudiť súcit, ale nešlo to. Bolo jej len nepríjemne.
Maťko mal dva roky. Bol nesmelý, tichý. Martina sa snažila neukazovať odpor, no dieťa to vycítilo a držalo sa len pri Róbertovi. Ani otec nebol veľmi vrúcny. Robil len to najnutnejšie kúpal, nakŕmil, kúpil hračky, skôr aby ho zabavil.
Prvý týždeň Martina neprehovorila s Róbertom ani Maťkom. Blúdila domom, akoby bol niekoho iného, stále pohľadom narážala na toho človeka, ktorého nedokázala akceptovať.
Róbert bol chvíľu opatrný, zaliečal sa, no keď videl, že ak ho nevyhodila, je šanca, upokojil sa. Opravoval strechu, strop, a bežné práce povzbudili komunikáciu. Najprv Martina odpovedala úsečne, ale do konca prvého mesiaca ho odpustila. Ale chlapčeka stále nemohla vystáť!
Po dvoch mesiacoch prišla otázka: čoskoro Róbert odchádza na týždňovku. Čo spraví s Maťkom? Róbert len pozrel nechápavo:
Veď nemôžem ho vziať so sebou na stavbu, Marti! Má už miesto v škôlke, vyriešil som to. Ty ho budeš ráno vodiť a poobede vyzdvihneš. Neboj sa, neprikazujem ti ho milovať, len trochu riadiť deň. Je samostatný, nebudeš mať s ním starosti.
Samostatný Maťko, žmurkajúc veľkými jasnými očami, vykukol z izby. Martina pochopila, že všetko počul. Ale čo vníma dvojročné dieťa?..
Zdá sa, že viac ako si myslela. Keď Róbert odišiel, Maťko sa stiahol, ráno sa sám obliekal do škôlky, neprosíkal sa o nič. Martina mlčky odvodila a priviedla späť, mlčky nakŕmila.
Až jedného dňa po škôlke Maťko odsunul tanier a šeptom povedal, že nechce jesť, a odišiel do izby. Tam ležal, nehral sa. Martina zazrela razom, že je jeho tvárička červená, až neprirodzene. Neochotne pristúpila, no už z diaľky cítila, že horí.
Preľakla sa, potriasla ním. Maťko dlho nereagoval, a keď sa prebral, mal pohľad zahmlený a bol malátny.
Maťko, ty si chorý? Kde ťa bolí? kľakla si Martina pri gaučík.
Veľmi, dva dni ma bolí tu, aj tu, ukázal na hlavičku a hrdielko. Včera som v škôlke aj zvracal.
Odpovedal nejasne, akoby odpadával. Martina rýchlo zmerala teplotu štyridsiatka! Okamžite volala pohotovosť. Medzitým mu dala liek, obzrala si pery do krvi.
Maťko, prečo si neprišiel, nepožiadal? Skrytý, tichý a poslušný, aby si nebol na príťaž… Ty si taký dobrý chlapček! Čo som ti urobila, že si sa bál?…
Bude musieť ísť do nemocnice, počujem chrčanie, zamračila sa zdravotníčka po vyšetrení.
Martina chlapca odniesla do sanitky.
V nemocnici dlho vysvetľovala:
Je to manželov syn, práve vybavujem osvojenie, už čoskoro budem u oficiálne jeho matka.
Chcela len zaklamať, no naraz vedela, že to naozaj urobí. V tej chvíli ľad na jej srdci roztál a od toho momentu bol Maťko jej syn, ako by sa bol taký narodil.
V nemocnici ostali dva týždne. Martina bola najstarostlivejšia mama oddelenia, každú chvíľu merala teplotu, vzrušene privolávala sestru pri každom tepe. Odmenou jej boli jasné Maťkove oči i jeho ručičky objímajúce ju okolo krku.
Mama jej začal hovoriť až po návrate Róberta z týždňovky. Vtedy už bola jeho oficiálnou pestúnkou. Vedela, že to dieťa je jej syn papierovo aj celým srdcom.
…Ubehlo rok a pol Maťko by ste nespoznali. Už to bol veselý, živý chlapec, ktorý nevedel odtrhnúť zrak od mamy. Otca si ledva všímal, Róbert to bral s úľavou.
A potom prišla rana. Róbert šiel na výkon a čoskoro sa dozvedela, že autobus s robotníkmi sa zrútil do priepasti. Prevrátil sa niekoľkokrát, zasypalo ho, viaceré telá sa nenašli. Medzi nimi i Róberta…
Martinu to skoro zlomilo. Zachránil ju len Maťko. To bolo šťastie, že nie je sama!
Po roku bol Róbert vyhlásený za nezvestného, o ďalší rok za mŕtveho. Dva týždne pred oficiálnym uznaním náhle Róbert stál vo dverách.
Bolo to na jar, za daždivého dňa. Martina po prechádzke s Maťkom vyzúvala chlapca v predsieni. Dôležitejšie bolo, či nemá mokré ponožky. Keď ho poslala do izby, vošla do kuchyne.
Vetou Idem variť čaj zamrzla v polovici. Za stolom sedel jej muž a jedol z plechu koláč, ktorý piekla ráno.
Neboj sa, Martinka, žijem, žmurkol na ňu. Nebolo ma v tom autobuse, vôbec!
Kde si bol tak dlho? šepla a zviezla sa na stoličku.
U istej ženy. Chcel som na výkon, bol som pripravený nastúpiť, keď mi volala stará známa, aby som išiel s ňou ku moru. Kupovala tam dom. Mala peniaze, vieš, bola odo mňa staršia, to nevadilo.
Potom som cez správy zistil o havárii autobusu. Rozhodol som sa, že pre teba budem nezvestný a začnem nový život s ňou.
Ty… ty Bastard! šepkala Martina, slová sa jej plietli. Čo som ja prežila, nevieš! Prečo si prišiel teraz?
Teraz mám s ňou spoločný biznis, rozhodli sme sa zobrať. Prišiel som pre rozvod a po Maťka.
Po Maťka? Načo?!
Vieš, ona nemôže mať deti, veľmi túži. Keď sa vezmeme, vezmeme si so sebou Maťka, výchováme ho.
Nikdy!!! zrazu našla hlas Martina. Chytila vidličku, Róbert sa skoro zľakol. Bola v tej chvíli ako nepríčetná:
Syna ti nikdy nedám! Je môj, podľa zákona i srdca. Chcete si spraviť hračku z ďalšieho nevinného? Ak ho nebudete chcieť, čo potom?!
Martina, polož vidličku, pokukoval Róbert po ruke a uľahčene vydýchol, keď jej spadla na stôl. Teraz si rozčúlená. Veď Maťo ti nič nie je, je to cudzie dieťa
Cudzie? Poď, spýtame sa jeho, chce byť so mnou, alebo s tebou. Už je dosť veľký.
V tej chvíli sa malý Maťko rozbehol z dverí a skočil Martině okolo krku:
Mami, chcem byť s tebou. Neodvádzaj ma k nemu!
Maťko, nikdy nikam nepôjdeš! posadila ho na kolená. Si môj syn a ja ťa nikdy neopustím! A ty vypadni, vyštekla na Róberta. Si počul! Syn chce byť so mnou! Rozvod dostaneš, ale na Maťka zabudni. Roztrhnem ťa, ak ho budeš chcieť vziať!
Tak choď k čertu! Róbert chcel odísť hrdinsky, namiesto toho ešte dojedol koláč.
Len si ži s cudzím chlapcom! S iným zvláštne šťastie nemáš, prívesok ti bude na krku, iného už nechytíš!
Nechcem už žiadneho ďalšieho. S Maťkom nám je dobre. Choď, si len blázon!
A tak Martina s Maťkom ostávajú sami, ale vedia, že teraz sú naozaj rodina.
