Ema pozerala na svokru a myslela si: “Čo musí byť za posluhovačku, že mužovi vyzúva topánky? Nestačí, že je opitý, že sa sotva drží na nohách, a namiesto toho, aby si topánky vyzul sám, ona mu ešte hmatá prsty na nohách a hovorí: ‘Chvála Bohu! Teplé nohy, nepremrzli. A ponožky vlnené, husté, sama ich plietla.'”
Nevestine úžas nepoznal hraníc. Svokra zdvihla muža z pohovky, pritlačila ho k sebe a pomaly ho dovliekla do postele. Prikryla ho perinou ako dieťa, na stoličku postavila veľký hrnček kyslého mlieka a šla šťastná piť čaj. Ema si myslela s posmechom: “A kde sú tie krik, hadzanie topánok, pohŕdanie?”
Namiesto toho videla spokojnú tvár svokry a počula, ako muža, ak nie chválila, tak aspoň ospravedlňovala: “Dlho nepil, asi stretol nejakých kamarátov. Aspoň si trochu oddýchol, inak len robota a robota. Samozrejme, trochu prehnal, pečeň už nie je čo bola. Ale nič, zajtra si dáme diétu, vyliečime ho.”
Nevesta bola vydatá za ich syna už rok a všimla si, že svokra sa vždy pred mužom sklonia. Nikdy nezdvihla hlas, všetko mu vysvetlila, rozžúvala, aj keď nakoniec urobila tak, ako chcela ona. Keď svokor ochorel, svokra pred ním behala po špičkách.
Raz odpovedala neveste, že keď je chorá ona, je to jednoduché – ale muž… Tam okrem choroby treba liečiť jeho rozmary, neochotu brať lieky, jeho hnev na seba, že ochorel, keď je práce nad hlavu.
Ema sledovala svokru a krútila si fúzy, až mala také husté ako husár. Keď si sadli k jedlu, jej muž, len čo hlasno šľapl, zobral prvý tanier horúcej kapustnice, Ema už vyvalila oči, prestala jesť, položila lyžicu a pozerala na manžela. Ten uhádol, o čo ide, a začal jesť, dusiac sa horúcim, bojac sa dýchnuť. Svokra povedala mužovi: “Netráp sa, tebe dieťa nekolísať a krávu nedojčiť.”
Na hlasné príkanie povedala: “Chvála Bohu, že chutí, keď sa bojíš, že ti to vezmeme.” Svokor, pochopiac narážku, začal jesť pokojne a ticho.
Raz prišli svokrovi kamaráti. Svokra hneď zamávala, na stôl dala zakúsky a pokojne šla robiť svoje veci. Muži sedeli, občas pri rozhovore vypadlo vulgárne slovo, ale celkovo sa správali slušne, niečo riešili, spomínali. Pre Emu boli nečakaní hostia príliš dlho. Neudržala sa a spýtala sa mamy:
“Nie je čas, aby odišli? Možno už by mali vedieť, kedy má človek prestať?”
Svokra odpovedala:
“To je na nich, kedy odídu. Dvere treba otvárať, keď hostia prichádzajú, a kež odchádzajú, neukazuj na dvere, ale na stôl, nech si dajú pohárik na rozlúčku. Raz za rok sa zhromaždili doma za stolom, nie pod plotom alebo v garáži, nech si posedia. Choď sa spýtať, či im nič nechýba.”
Naozaj, muži odchádzali všetci spokojní, a svokor navyše spokojný so svojou ženou, objal ju a pobozkal.
Keď sa Emin muž meškal z práce, podľa výrazu jej tváre bolo vidieť, že je nervózna, nahnevaná, z očí jej išli blesky. Svokra ju upokojovala a hovorila, aby nemyslela na zlé, kto vie, čo a kde. Zarábať peniaze nie je také ľahké, treba na to nielen silu, ale aj čas, možno ho zdržalo vedenie. A ak je to to, na čo myslíš, tak čas tu nehrá rolu, môže prichádzať včas a byť cudzí, nespokojný.
A naozaj, mužovi ponúkli prácu navyše. Prišiel domov, nevidel nešťastnú ženu s nafúknutými perami, ale láskavú, starostlivú, a povedal:
“A ja som si myslel, že budem mať pekelný príjem.”
Ema si pomyslela, ako sa vlastne správa, keď sa jej muž, makajúc, snažiaci sa zarobiť každý cent, bojí vrátiť domov.
Raz prišla svokra z dvora taká unavená, ale spokojná, a na nevestinu otázku, čo sa deje, odpovedala:
“Ach, pomáhala som mužovi, všetko sám ťahal! Preskladával dosky, rozhodol sa prerobiť kurník.”
Ema sa oškríbla a spýtala sa:
“A čo, to je ženská robota nosiť, zdvíhať? Má syna, nech mu pomôže.”
Svokra sa vôbec neurazila, len sa usmiala a povedala:
“V domácich prácach sa treba vzájomne podporovať. Lebo spoločná práca je radosť. Ako sa hovorí, v dobrej rodine sú štyri ruky, štyri nohy a jeden jazyk, ale v zlej dve jazyky. My sme pri výbere dosiek veľa spomínali. Samozrejme, boli to iné časy, po vojne nebolo do hojnosti, hlavne prežiť. Ale žili sme zEma si uvedomila, že láska a rešpekt sú to, čo drží rodinu pokope, a rozhodla sa, že odteraz bude svojim jednaním budovať domov, nie ho ničiť.
