Zuzana stála pri okne a dívala sa na prázdne dvorisko. Ušlapaný sneh bol posiaty trblietkami z petárd, na holých vetvách kríkov viseli cárovačky z vianočného stromčeka. Mesto akoby vymrelo. Všetci spali po vyčerpávajúcej silvestrovskej noci. Aj v Zuzane bola podobná prázdnota.
Ako mohla byť tak slepá? Prečo nevycítila faloš? Teraz jej mnohé dochádza, ale vtedy… Erik vyzeral byť inteligentný, milujúci, trochu ukrivdený na otca. Presne tak – vyzeral. A ona uverila, že ju miluje.
Zaklikol zámok na vchodových dverách a Zuzana sa trhla. Pripravila si ostré slová, ale teraz jej všetko vypadlo z hlavy. Tiché kroky ztichli za jej chrbtom. Zuzana napätie čakala, zatajujúc dych. Po krku jej prebehli husie pupence od Erikovho teplého dychu.
“Zuza,” povedal, nakloniac sa k jej plecu.
Odstúpila od neho. “Stále sa nahnevaná?” spýtal sa Erik podplizivo. “Neviem, čo ma popadlo. Tak sa na teba pozeral. Zaplavila ma žiarlivosť.” Čakal na odpoveď, ale Zuzana mlčala.
“Ty si sama vinná. Usmievala sa, túlila sa k nemu, oči z neho nespúšťala. To som nedokázal zniesť.”
“Nevymýšľaj si. Len sme tancovali,” odsekla Zuzana.
“Tak ma už prepáč. Žiarlil som. To je normálne, keď niekoho miluješ.” Pokúsil sa ju otočiť k sebe, ale Zuzana mu vytriasla ruky z pleciek.
“Zuza, to je smiešne. Už som sa ti ospravedlnil,” namietol mierumilovne.
“Mal si sa ospravedlniť pred ním, nie predo mnou.” Zuzana sa konečne pozrela na Erika a opäť odvrátila zrak.
“Bol som v nemocnici, ospravedlnil som sa tvojmu námorníčikovi.” V Erikových očiach zaziarilo zlo. Zuzana to nevidela, opäť hľadela z okna. “Nepodal na mňa sťažnosť, prepustili ma. Zabudnime na to. Keď ho prepustia, pozveme ho na pohárik.”
Zuzana náhle otočila hlavu.
“Na nás? Zabudnúť? Upiť sa? Už nejaké my neexistujeme. Daj kľúče a vypadni.”
“Takže tak? Privezieš si ho sem?” Podplizivý tón zmizol, Erik prehovoril s prejavom nenávisti.
“Choď preč. Nechcem ťa vidieť. Klámal si mi.” Aj keď sa Zuzana snažila, hnev a bolesť prekonali jej sebaovládanie.
“Mal som potrestať aj teba, nie len jeho. Pamätáš si, čo si mi vravela?” Erik ju chytil za ruku nad lakťom, prudko ju priťahujúc k sebe. Zuzana v jeho očiach uvidela nenávisť.
“Pusť ma, bolí to,” zasištiac poprosila.
“Toľko času som na teba minul. Nie, zlatko, nikam nejdem. Vydáš sa za mňa!” Erik voľnou rukou vytiahol z vrecka prsteň. “Nestihol som ti ho dať.” Chytil ju za ruku, pripravujúc sa nasadiť prsteň. Zuzana sa začala brániť, no Erik jej ruku stiskl ešte viac.
“Nepustíš ma! Nevyjdem si za teba!” Zo Zuzaniných očí vyhrkli slzy.
“Vyjdeš, ak chceš, aby tvoj námorníček zostal živý a zdravý.”
“Nič neurobíš, ani sa neodvážiš.”
“Ešte ako sa odvážim…”
***
“Zajtra odchádzam,” povedal Martin.
Zuzana sa mu páčila. Veľmi. Ale bál sa jej povedať, že odíde. Len čo začali chodiť.
“Kam?”
“Do Košíc. Dostal som sa na akadémiu. Prepáč, že som ti nepovedal. Nevedel som, či sa tam dostanem.”
“Budeš aspoň volať?” uražene sa spýtala Zuzana, sklopiac hlavu.
“Nehnevaj sa. Čo mám robiť? Nemáme tu more. Zuza, nechcem, aby si sa cítila povinná ma čakať. Štúdium je dlhé, potom budem plaviť, plavby na pol roka a viac. Nevieš si predstaviť, aké ťažké je čakať.”
“Nerozhoduj za mňa,”zdvihla hlavu Zuzana.
“Zuza, aj ty budeš študovať. Na univerzite je veľa chlapcov…”
“Tak choď!” vykríkla Zuzana, otočila sa a odišla.
“Zuza!” Martin ju chcel dobehnúť, no potom to rozmyslel. Chvíľu stál a pomaly sa vydal domov.
Ako sa Zuzana tešila, keď prišiel na vianočné prázdniny. Chodili do kina, na prechádzky. Martin rozprával o meste a štúdiu, o mori a priateľoch, a Zuzana počúvala a snívala, že by ju pobozkal.
Ale len jej daľ polobod na premrznutú lícu a odišiel. Na druhý deň odcestoval späť do svojej námornej akadémie.
Áno, chlapcov na univerzite bolo veľa. Venovali jej pozornosť, dvorili jej. Ale nikto ju nezaujímal. Martin volal zriedkavo, kamarátsky sa pýtal na školu. Ale stačilo, aby Zuzana spomenula, ako po ňom túži, a hovor rýchlo ukončil.
Na jar zomrela otcova teta. Jej manžel ju opustil o päť rokov skôr. Bol stranícky funkcionár, celý život na vedúcich postoch. Deti nemali. S príbuznými si teta počas života neudržiavala kontakty. Asi sa bála, že budú žobrať o peniaze alebo pomoc.
Preto otca úplne zaskočilo, keď sa ukázalo, že svoj priestranný byt v centre mesta odkázala Zuzane. Videla ju len niekoľkokrát v živote. Najprv neveril, no potom sa zaradoval.
“Byt je obrovský, v centre. Ani tam netreba robiť opravy. Keď sa vydáš, budete tam s manželom bývať,” snívala matka.
Zuzana sa rozhodla, že na univerzite nikomu o byte nepovie. Načo v študentoch vzbudzovať závist? Ale nakoniec sa prehovorila. Niekto závidel, niekto ju obvinil z povýšenosti a nazval domýšľavou. A študentský predstavený sa spýtal, či by v byte nemohli robiť oslavy.
Na začiatku druhého ročníka sa Zuzana zoznámila so študentom vyššieho ročníka Erikom Sabovým. Raz si k nej v jedálni prisedol, rozprávali sa. Začali chodiť. Martin bol ďaleko, nežiadal, aby čakala, nesľúbil lásku. V Košícich je tiež veľaV ten deň, keď sa Zuzana a Martin po všetkých tých rokoch konečne objali na novom kalyňskom balkóne s výhľadom na more, obaja vedeli, že ich cesta, hoci bola bolestivá, viedla práve sem, k miestu, kde môžu začať znova.
