Otriasla si mokré ruky, zastonala od bolesti a vykročila otvoriť dvere.
Mária Horváthová si utrela mokré dlane, zabolelo ju v chrbte a s bolestným stonom sa vydala k dverám. Zvonili ticho, ale už po tretíkrát. Myla okno, preto neprišla hneď. Za dverami stála mladé dievča, veľmi milé, no bledé a unavené.
“Paní Mária, počula som, že by ste mohli prenajať izbu?”
“Ach, tí susedia, stále mi niekoho posielajú! Neprenajímam izbu, nikdy som to nerobila.”
“Povedali mi, že máte tri izby.”
“A čo z toho? Prečo by som prenajímala? Zvykla som si žiť sama.”
“Prepáčte. Hovorili mi, že ste veriaca, tak som si pomyslela…”
Dievča sa snažilo zadržať slzy, otočilo sa a pomaly začalo schádzať po schodoch. Jej ramená sa triasli.
“Dievča, vráť sa! Veď som ťa nevyhodila! Ach, tá mládež, taká citlivá, hneď slzy. Poď dnu, porozprávame sa. Ako sa voláš? Môžeme si tykať?”
“Zuzana.”
“Zuzana. Otec námorník?”
“Otca nemám. Som z detského domova. Ani matku som nemala. Dobrí ľudia ma našli na schodisku a odovzdali polícii. Ešte som nemala ani mesiac.”
“Nič si z toho nerob. Poď, dáme si čaj. Si hladná?”
“Nie, kúpila som si šišku.”
“Šišku si kúpila! Ech, mládež, na seba nemyslí a v tridsiatke už vredy. Sadni si, mám ešte teplú hrachovú polievku. A čaj ohrejeme. Veľa džemu mám. Muž zomrel pred piatimi rokmi, no ja zo zvyku všetko varím pre dvoch. Najeme sa a potom mi pomôžeš domyť okno.”
“Paní Mária, mohla by som urobiť niečo iné? Mávajú mi závraty, bojím sa, že spadnem z parapetu som tehotná.”
“Ešte lepšie! Len to mi chýbalo. Som prísna. To dieťa nemanželské?”
“Prečo hneď nemanželské? Som vydatá. Janko z nášho detského domova. Ale odviedli ho na vojnu. Nedávno bol na voľnu. A keď sa gazdiná dozvedela, že čakám dieťa, hneď ma vyhodila. Dala mi týždeň na nájdenie bytu. Bývali sme nedaleko. Ale sami vidíte ako to vyzerá.”
“No tak… A čo s tebou mám robiť? Možno prenesiem svoju posteľ do Jankovej izby? Dobre, bývaj so mnou. Peniaze od teba nechcem, ani sa nezmieňuj. Choď po veci.”
“Nemám ďaleko. Všetky naše veci s Jankom sú pri vchode v taške. Týždeň prešiel, tak som s vecami obešla pár domov.”
A tak zostali spolu… Zuzana dokončovala školu pre módnych návrhárov. Mária Horváthová bola už niekoľko rokov na dôchodku po vážnej železničnej nehode, preto sedela doma, háčkovala krajkové obrúsky, golieriky, detské čižmičky a predávala ich na blízkom trhu. Jej výrobky boli plné nápadov: obrúsky, obrusy a golieriky jemné ako morská pena, dobre sa predávali. Peňazí bolo dosť. Časť pochádzala z predaja zeleniny a ovocia zo záhrady. V soboty tam pracovali s Zuzanou. V nedeľu Mária chodila do kostola, a Zuzana zostávala doma, čítala listy od Janka a odpovedala. Do kostola chodila zriedka, nebola zvyknutá. Sťažovala sa, že ju bolí chrbát a máva závraty.
Jednej soboty pracovali na záhrade. Úrodu už zbierali, pripravovali pôdu na zimu. Zuzana sa rýchlo unavila, preto ju teta Mária posielala do domčeka, aby si oddýchla a počúvala staré platne, ktoré kedysi kupovali s manželom. A v ten deň, po práci s hrablemi, budúca mama odpočívala. Mária Horváthová hádzala suché konáre do ohňa a zamyslene pozerala na plamene. Zrazu počula Zuzanin krik: “Mami! Mamička! Poďte rýchlo!” S bijúcim srdcom, zabudnúc na bolavé nohy a chrbát, Mária bežala k domčeku. Zuzana kričala, držiac sa za brucho. Po chvíli Mária presvedčila suseda a takou rýchlosťou, akú dovolil starý “Škoda”, mierili do nemocnice. Zuzana stonala bez prestania: “Mamička, bolí! Ale veď je ešte skoro, príliš skoro! Mám rodiť až v polovici januára. Mami, pomodlite sa za mňa, veď viete!” Mária plakala. Cez slzy sa neustále modlila.
Z príjmovej izby odviezli Zuzanu na vozíku. A sused zo záhrady odviezol plačúcu ženu domov. Celú noc sa modlila k Panne Márii za záchranu dieťaťa. Ráno zavolala do nemocnice.
“Všetko je v poriadku s vašou dcérou. Najprv vás stále volala a Janka, plakala, potom sa upokojila a zaspala. Lekár hovorí, že už nehrozí potrat, ale bude musieť ešte chvíľu ostať u nás. Má tiež nízky hemoglobin. Dohliadnite, aby sa dobre stravovala a veľa odpočívala.”
Keď Zuzanu prepustili, dlho rozprávali, až do polnoci. Zuzana stále hovorila o svojom Jankovi.
“Nie je už taký mladý ako ja. Je sirota. Vždy sme boli spolu v detskom domove. Ešte v škole sme sa spriatelili, potom sme sa zamilovali. On sa o mňa stará. Je to viac ako láska, tak to cítim. Sami vidíte, ako často píše. Chcete vidieť jeho fotku? Tu je, druhý sprava. Usmieva sa…”
“Štýlový…” Mária Horváthová nechcela Zuzanu uraziť. Už dlho si mala vymeniť okuliare. Na fotke bolo veľa vojakov, obraz bol malý a nejasný. Nevidela ani druhého, ani tretieho, ani piateho. Len obrysy…
“Zuzana, mám jednu otázku, prečo si ma vtedy v záhrade nazvala mamičkou?”
“Tak to vyšlo… Zo strachu. V detskom domove všetci dospelí od riaditeľa po vodára boli tato a mamička. Oducila som sa to. Ale keď sa bojím alebo som nervózna, znova hovorím ‘mamička’.
