Otriasla si mokré ruky, stonajúc od bolesti, a vykročila otvoriť dvere.
Mária Horváthová si utrela mokré dlaně, zastonala od bolesti v chrbte a vyšla otvoriť. Zvonili ticho, ale už tretíkrát. Myla okno, tak neprišla hneď. Za dverami stála mladé dievča, pekné, no bledé a unavené.
Paní Mária, počula som, že by ste mohli prenajať izbu?
Ach, tí susedia, stále ma niekomu odporúčajú! Neprenajímam, nikdy som to nerobila.
Povedali mi, že máte tri izby.
A čo z toho? Prečo by som prenajímala? Som zvyknutá žiť sama.
Prepáčte. Hovorili mi, že ste veriaca, tak som si pomyslela…
Dievča sa snažilo zadržať slzy, otočilo sa a pomaly začalo schádzať po schodoch. Jej ramená sa triasli.
Dievča, vráť sa! Veď som ťa nevyhodila! Ach, tá mládež, taká citlivá, hneď slzy. Poď dnu, porozprávame sa. Ako sa voláš? Môžeme si tykať?
Zuzana.
Zuzana… A otec, náhodou námorník?
Nemám otca. Som z detského domova. Ani matku som nemala. Našli ma v schodisku dobrí ľudia a odovzdali polícii. Ešte som ani nemala mesiac.
Neboj sa. Poď, dáme si čaj. Si hladná?
Nie, kúpila som si šišku.
Šišku si kúpila! Ech, mládež, na seba nemyslí, a v tridsiatke už vredy. Sadni si, hrachovú polievku mám ešte teplú. A čaj zohrejeme. Máme veľa džemu. Muž zomrel pred piatimi rokmi, a ja zo zvyku všetko varím pre dvoch. Najeme sa, a potom mi pomôžeš domyť okno.
Paní Mária, mohla by som robiť niečo iné? Mávajú mi závraty, bojím sa, že spadnem z parapetu som tehotná.
Ešte lepšie! Len to mi chýbalo. Som prísna. To dieťa… nebude bez otca?
Prečo hneď bez otca? Som vydatá. Janko z nášho detského domova. Ale zavolali ho na vojnu. Nedávno bol na dovolenke. A keď sa dozvedela domovníkova žena, že čakám, hneď ma vyhodila. Dala mi týždeň na nájdenie bytu. Bývali sme nedaleko. Ale sami vidíte ako to vyzerá.
No tak… A čo ja s tebou? Možno prenesiem svoju posteľ do Jankovej izby? Dobre, bývaj so mnou. Peniaze od teba neberiem, ani nespomínaj.- Choď po veci.
Nemám ďaleko. Všetko, čo máme s Jankom, je v taške pri vchode. Týždeň už uplynul, tak som s vecami obešla pár domov.
A tak zostali spolu… Zuzana končila školu ako módna návrhárka. Mária Horváthová bola už roky na dôchodku po ťažkom vlakovom nešťastí, tak sedela doma, plietla čipkové obrúsky, golieríky, detské čižmičky a predávala ich na miestnom trhu. Jej výrobky boli plné nápadov: obrúsky, obrusy a golieríky jemné ako morská pena, dobre sa predávali. Peniaze boli dosť. Časť pochádzala zo zeleniny a ovocia z ich záhrady. V sobotu tam pracovali spolu. V nedeľu Mária chodila do kostola a Zuzana ostávala doma, čítala listy od Janka a odpovedala. Do kostola chodila zriedka, nebola zvyknutá. Sťažovala sa, že ju bolí chrbát a má závraty.
Jednej soboty pracovali na záhrade. Úrodu už zobrali, pripravovali pôdu na zimu. Zuzana sa rýchlo unavila, tak ju teta Mária posielala do domčeka, aby si oddýchla a počúvala staré platne, ktoré kedysi kupovali s manželom. A toho dňa, po práci s hrablemi, budúca mama odpočívala. Mária Horváthová hádzala suché konáre do ohňa a zamyslene pozerala na plamene. Zrazu počula Zuzanin krik: Mama! Mamka! Poďte rýchlo! S bušiacim srdcom, zabudnúc na bolavé nohy a chrbát, Mária behala k domčeku. Zuzana kríkala, držiac sa za brucho. Za chvíľu Mária presvedčila suseda a takou rýchlosťou, akú dovolil starý Škoda, išli do nemocnice. Zuzana stonala: Mamka, bolí to! Ale veď je ešte skoro, príliš skoro! Mám rodiť až v polovici januára. Mamka, pomodlite sa za mňa, veď viete! Mária plakala. Cez slzy sa neustále modlila.
Z príjmu odviezli Zuzanu na vozíku. A sused z pozemku odviezol plačúcu ženu domov. Celú noc sa modlila k Panny Márie o záchranu dieťaťa. Ráno zavolala do nemocnice.
Vaša dcéra je v poriadku. Najprv vás volala a Janka, plakala, potom sa upokojila a zaspala. Lekár hovorí, že potrat nehrozí, ale musí ešte chvíľu ostať. Má málo hemoglobínu. Dajte pozor, aby dobre jedla a odpočívala.
Keď Zuzanu prepustili, dlho rozprávali, až po polnoci. Zuzana stále hovorila o svojom Jankovi.
Nie je už mladý ako ja. Je sirota. Vždy sme boli spolu v detskom domove. Ešte v škole sme sa spriatelili, potom sme sa zamilovali. On sa o mňa stará. Je to viac ako láska. Sami vidíte, ako často píše. Chcete vidieť jeho fotku? Tu je, druhý sprava. Usmieva sa…
Štíhly… Mária Horváthová nechcela Zuzanu uraziť. Už dlho potrebovala vymeniť okuliare. Na fotke bolo veľa vojakov, obrázok bol malý a rozmazaný. Nevidela ani druhého, ani tretieho, ani piateho. Len obrysy…
Zuzana, mám otázku, prečo si ma vtedy v záhrade nazvala mamičkou?
Tak to vyšlo… Z strachu. V detskom domove sme všetkých dospelých volali tato a mama. Oducila som sa to. Ale keď som v strese alebo strachu, znova hovorím mama. Prepáčte.
Rozumiem… Mária si povzdechla so zreteľným sklamaním.
Teta Mária, opíšte sa. Prečo nemáte nik
