Bolo to už veľmi dávno, spomínam si na ten deň, akoby to bolo včera, hoci odvtedy ubehli celé roky. Ráno som postavila rebrík k starému jablonovému stromu na dvore našej chalupy v Malej Lehote. Chystala som sa ostrihať suché konáre, ktoré už dávno prekážali vo výhľade z kuchynského okna. Obloha bola šedivá a ťažká, vzduch vlhký a ticho príznačné pre dni, kedy z dediny nikoho nebolo počuť len dotieravé krákanie vrán nad hlavami a vzdialené štekotanie psov.
Nepatrilo k našim zvykom šetriť prácu na neskôr, a tak som už skoro ráno poriadne podoprela kovový rebrík o kmeň, aby sa ani nepohol, keď po ňom poleziem. Vzala som do ruky staré záhradnícke nožnice a začala šliapať hore, po zhrdzavených stupienkoch. Bola som práve v polovici, keď som zacítila, ako ma niečo silno ťahá zozadu za nohavice.
Obzrela som sa a uvidela našu vernú fenu, Zuzanu malú, kríženca gazdovských psov, ktorá sa pokúšala vyškriabať za mnou na rebrík. Pazúriky jej škrípali o železné priečky, vytreštené tmavé oči mala upreté na mňa. Štekala zvláštnym, naliehavým hlasom a keď sa jej to nedarilo, ešte raz a ešte silnejšie ťahala za spodok nohavíc.
Zuzka, čo to vymýšľaš? Vylez dolu, zamrmlala som, trochu mrzuto aj vtipne naraz, dúfajúc, že ustúpi, keď ju zatlačím trochu rukou naspäť. Ona sa však nedala. Ba naopak, pritlačila sa bližšie, prednými labkami zaprela o rebrík a zubami mam opäť zachytila nohavicu.
Tento krát ma odtrhla tak prudko, že ruky mi samy zapátrali po kovových tyčiach a takmer som stratila rovnováhu. Rozhnevala som sa.
No, Zuzana, ty si sa už načisto zbláznila? Daj mi pokoj! vyhŕkla som.
No ona nedbala neprestávala štekotať a poriadne ma ťahala dolu, akoby ma chcela zastaviť za každú cenu. Už som bola nahnevaná, ale niečo v jej pohľade ma donútilo zamyslieť sa. Nikdy nebola takáto nehrala sa, to bolo niečo celkom iné. Akoby ma chcela na čosi upozorniť.
Povzdychla som si, a keď som chcela vystúpiť vyššie, stiahla ma tak silno, že oboma rukami som sa musela prichytiť rebríka. Nakoniec som zliezla dolu a len popod nos zamrmlala: Tak, dosť. Ak sa neupokojíš, zatvorím ťa do búdy.
Zuzana sklopila hlavu, cítila akoby vinu, no aj tak som ju odviedla do dreveného koterca a zatvorila dvierka na západku. Bola som presvedčená, že konečne dielo pokojne dokončím.
Ale v tej chvíli sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Keď som znovu pristúpila k rebríku a chcela vystúpiť na prvú priečku, zaznelo mi nad hlavou rachotivé, suché prasknutie.
Zdvihla som pohľad a len na zlomok sekundy som zbadala, ako sa masívny suchý konár zlomil a rútil priamo na miesto, kde som stála. Spadol tak blízko, že mi odleteli do tváre kúsky kôry a strach mi zovrel srdce. Keby ma Zuzka nestiahla dole, tá obrovská vetva by ma bola priamo zasiahla.
Ostala som len stáť s trasúcimi kolenami a počúvala búšenie svojho srdca, ktoré mi prehlušovalo aj vietor v korune stromu.
Až vtedy mi došlo, že nebola neposlušná. Zuzana vycítila nebezpečenstvo dávno predom možno začula tiché praskanie v dreve, alebo cítila, že vetva nevydrží. Otočila som sa k ohrádke, do ktorej som ju pred chvíľou zatvorila.
Stála tam, dívala sa na mňa múdrymi očami a chvost opatrne vrtela, akoby čakala, či som to konečne pochopila. Rýchlo som k nej pribehla, otvorila západku a pokľakla vedľa nej. Ihneď sa mi pritúlila k boku. Objala som Zuzku okolo krku a pošepkala jej: Ty si mi zachránila život.
Od toho dňa som už nikdy nepodceňovala jej inštinkt. A na ten zážitok, ktorý sa stal v našej záhrade pod jabloňou, spomínam stále s úctou a vďačnosťou.
