Zabudnutá výročnica
Zuzana upravovala bielu ľanovú obrus na kuchynskom stole, jej prsty sa triasli od únavy a očakávania. Dnes mali s Jánom dvadsaťpiatu výročiu svadby, striebornú, a ona od rána pripravovala slávnostnú večeru. Na plynovom variči sa dusila kačica s jablkami a medom, v rúre sa pekli zemiaky s rozmarínom a na krájacej doske červenali granátové jablká do šalátu Ján miloval túto trpko-sladkú príchuť. Kuchyňa vonala korením, vanilkou z hruškového koláča a jemným dymom z troch sviečok v mosadzných sviečnikoch. Na stole stála fľaša červeného vína, to isté “Frankovka”, ktoré pili na svadbe Zuzana si ju špeciálne objednala vo vinotéke. Oblekla si tmavomodré šaty s čipkovým golierom, rozpuštila si vlasy, ktoré zvyčajne maviazala do drdola, a dokonca si prefarbila pery červenou rtěnkou, čo nerobila roky.
Pozrela na kyvadlové hodiny nad chladničkou 20:15. Ján sľúbil, že bude doma o siedmej. Zuzana mu zavolala, ale automatická hlásená chladne oznámila, že účastník nie je dostupný. Srdce sa jej stiahlo, ale odhnala zlé myšlienky, zatiaľ čo miešala smotanovú omáčku. “Zdržal sa v práci,” povedala si, upravujúc kyticu ruží vo váze.
Dvere sa prudko otvorili a do bytu vbehla Katka, ich dvadsaťtriročná dcéra, ktorá prišla na víkend z Košíc, kde pracovala ako grafička. Jej ryšavé kučery boli rozfúkané od vetra a v ruke držala plátenú tašku a zväzok žltých chryzantém.
“Mama, som tu!” vykríkla Katka, zhadzujúc tenisky a takmer vyhodiac tašku. “Wow, aký stôl! To čo je, výročie?”
Zuzana sa usmiala, prijala kvety a nadýchla sa ich trpkých vôní.
“Áno, dvadsaťpäť rokov. Ocko sľúbil, že príde o siedmej, ale asi sa zdržal.”
Katka si odfrkla, zavesila koženú bundu na vešiak.
“No veď to je ocko. Vždy v tej svojej fabrike. Môžem s niečím pomôcť?”
“Daj víno a poháre,” povedala Zuzana, ale jej hlas sa zachvel. Znova sa pozrela na hodiny 20:30. Kačica chladla, omáčka hustla a sviečky dohorievali, kvapkajúc vosk na obrus.
O deviatej Zuzana sedela za stolom, mneuc servítku s vyšitými iniciálkami svadba
