Drahý denník,
dnes som dostala pozvánku od Ríty. Dostala som ju, ale na svadbu určite nepošlem povedala som do telefónu.
Ako to tak odídu? Veď je to naša kamarátka a svadba bude veľkolepá, ešte k tomu sa berie cudzinec. V najlepšej reštaurácii v Bratislave budeme oslavovať! nadšene sa rozprávala Juliána.
Nie, nemám s kým ísť. Vieš, s Ivanom mám všetko vyriešené. Ak pôjdem sama, Ríta ma bude šibalovať, a ona to vie, odpovedala som.
Dobre, večer prídem k tebe, niečo vymyslíme, povedala Juliána a položila slúchadlo.
S Rítou a Juliánou som bola kamarátka už od strednej školy v Košiciach. S Juliánou sme si udržali priateľstvo dodnes, s Rítou kontakt klesol po tom, čo pred pár rokmi odletela do Nemecka a práve teraz nám oznámila blížiaci sa svadobný deň.
Ríta vždy bola trochu prefíkaná a pyšná, a teraz nás pozvala na svadbu so svojím zahraničným snúbencom. Ja som sa rozhodla neísť, aby som sa neťahala do jej posmechu.
Dňa, keď Juliána prišla, povedala:
Inka, mám plán! Nájdeme ti ženicha alebo manžela. Ako sa ti to páči?
Akého manžela? Čo si to zase vymyslela? odpovedala som s úškrnom. Juliána je vždy plná nápadov, občas ma ich vtedy aj hlava zleží. Verí, že neexistuje situácia, z ktorej by sa nedalo dostať.
Zistila som! Sú agentúry, kde si môžeš prenajať muža! To je presne to, čo potrebujeme!
Nie, nesúhlasím! Nikdy si nebudem objednávať muža! zareagovala som rozčúlená.
Inka, nejde o muža, ale o manžela, aj keby bol fiktívny! Chceš predviesť Rítu? Tak poď! Ja som už volala a všetko dohodla!
Juli, to je tvoje šialenstvo! Ako vedia, koho mi pošlú?
Objednala som šarmantného chlapíka v peknom autíčku. Dostatočné? Znamená, že zajtra o 19:00 ti bude čakať pri Kino Slovan. Môže hrať rolu milujúceho manžela alebo snúbenca podľa teba.
Ako ho rozoznám? A koľko to stojí?
Neboj sa, nie je to drahé. Pošlem tvoju fotku do agentúry, on ťa pozná. Stačí sa obliecť a ísť vyberať svadobné šaty!
Nasledujúci deň som sa stretla s prenajatým manželom pred vstupom do kina a sadla som si na lavičku.
Dobrý večer, ste Inka? spýtal sa neznámy muž. Volám sa Vladimír.
Pozrela som sa na neho a musím priznať Juliána mala pravdu, bol naozaj pohľadný.
Inka, tvoju kamarátku mi všetko vysvetlila. Neboj sa, zvládnem úlohu budúceho manžela. Toto je pre teba, usmial sa Vladimír a podal mi krásny kyticu.
Nie, to nie je potrebné! červenala som sa.
Inka, poďme sa prejsť. Povedz mi niečo o sebe, aby som vedel, čo mám robiť. Je to potrebné pre prácu.
Samozrejme! odpovedala som a prechádzali sme sa po meste niekoľko hodín. Potom Vladimír zapísal moju adresu a povedal, že ma bude čakať v sobotu pri mojom vchode.
Bola som nadšená. Muž sa mi páčil viac, než som očakávala, a nevedela som, prečo si vybral takú profesiu.
V sobotu mi zavolal Vladimír.
Inka, si pripravená? Budem o 10 minút.
Áno, idem už.
Keď som ho uvidela pri vchode, sotva som uverila vlastným očiam. Vladimír mal drahý oblek a jazdil v luxusnom autíčku. Vzhľadom mi vzal dych.
Dobré ráno, milá! Sadni si, prosím, poďme sa rozbehnúť, povedal a usmial sa.
Máš talent! zasmiala som sa.
Svadba Ríty bola naozaj veľkolepá. Prišla som s úsmevom, ale keď videla môjho manžela, jej tvár sa okamžite zmenila. Jej snúbenec bol cudzinec, ale výrazne starší, lysy a obézny.
Cítila som sa spokojná, lebo Ríta často žartovala, že sa mi nebude podariť nájsť si muža, pretože som príliš jednoduchá. Dnes som jej ukázala opak. Vladimír bol celý deň pri mne, nepozeral sa na iné dievčatá, jeho pozornosť bola len na mne.
Inka, spokojná? šepkla Juliána.
Áno, ďakujem ti!
A čo Vlad? Páčil sa ti? spýtala sa Ríta.
Áno, ale zajtra už o mne zabudne, vzdychla som. Túžila som, aby ten deň nikdy neskončil.
Juliána sa usmiala tajomne a odišla.
Inka, videla si už naše nočné mesto? spýtal sa Vladimír.
Nie, väčšinou spím nocou, usmiala som sa.
Zbytočne! Je to úžasná podívanka. Poďme preč a ukážem ti ju.
Rada by som!
Prišli sme k novomanželom, aby sme sa rozlúčili.
Ďakujem, Ríta! Bolo to úžasné, ako vždy! povedala som.
Bolo to skvelé, páčilo sa vám? spýtala sa Ríta.
Áno, úžasná svadba! Ideme teraz chvíľu ostať s manželom, odpovedal Vladimír a objal ma.
Tak choďte ďalej! Bola som rada, že som spoznala tvojho manžela! povedala Ríta a pozrela na mňa ostrým pohľadom.
Celú noc sme s Vladimírom jazdili po nočnom Bratislave. Rozprával mi množstvo zaujímavých vecí. Prekvapovalo ma, ako veľa vie, keďže v jeho práci sa nedajú očakávať vysoké vzdelanie.
Ráno ma odvezal pred dom.
Inka, bol som rád, že sme sa stretli. Si skvelá dievčina.
Ďakujem, Vladimír. Koľko ti dlhujem?
Nič, tvoju kamarátku už zaplatila.
Ešte raz vďaka, dovidenia! povedala som a vystúpila z auta.
Doma som sa rozplačila. Uvedomila som si, že som sa do neho zamilovala. O niekoľko minút neskôr mi zavolala Juliána.
Ako sa máš?
Zle, najhoršie, vyčerpane som odpovedala.
Páčil sa ti?
Áno, samozrejme. Ako by sa nemohol páčiť? Ale nemôžem si ho nechať na celý život je to len na prenájom.
Nezúfaj. Ideme spať, večer ma čaká u teba!
Neskôr zazvonili dvere. Stála tam Juliána a Vladimír.
Prekvapenie! zakričala a objala ma. Pozri, to je môj brat Vladimír, s ktorým si nechcela nič mať. Koľkokrát som ti ponúkala?
Čože, žartujete? Vladimír, nepracuješ v tej agentúre?
Áno, žartovali sme! Aké inak? Si tvrdohlavá ako kozel! Takže ťa tu na prahu držíme. Máme aj tortu a šampanské!
Ak je torta v poriadku, poďte ďalej, zasmiala som sa.
Ahoj, usmial sa Vladimír a objal ma.
S Vladimírom sme teraz spolu už 15 rokov, máme dvoch krásnych detí a šťastnú rodinu. Keď sa naše deti pýtajú, ako sme sa spoznali, smelené sme: Na svadbe matkiných kamarátok. A ja len mrknem na Vladimíra a usmejem sa.
Dnes si pripomínam, ako jedna spontánna myšlienka a šialený plán zmenili celý môj život. Každý jarný večer, keď sa deti už usadia pod vankúš a dom tichne, sadnem si na starú drevenú stoličku pri okne a otvorím roztrhaný zápisník, ktorý som kedysi skryl v skrini. V ňom sa ešte ozýva šumenie náhodného telefónneho hovoru a šepot plánov, ktoré mi vtedy znejú tak bláznivo. Dnes však viem, že ten jeden impulz otvoril dvere do sveta, ktorý som si nikdy nepředstavovala do rodiny, do smiechu a do tichých chvíľ, keď si len tak držiame ruky a počítame hviezdy nad Bratislavským mostom.
Keď pozerám na naše deti, ktoré sa práve učia kráčať po chodbách, kde kedysi sme s Vladimírom prechádzali po nocnom meste, cítim v srdci vďaku, že som nedala na seba tieň pochybností. V ich očiach sa zrkadlí tá istá zvedavosť, akú som cítila pred dvadsiatimi rokmi, a viem, že ich budúcnosť bude plná náhodných stretnutí, ktoré môžu zmeniť ich životy rovnako, ako to urobili naše.
Vladimír si sadí vedľa mňa a jemne ma ťahá k sebe. V tom okamihu si uvedomím, že najväčší dar, ktorý som si kedy mohla požadovať, nie je nejaká dokonalá historia alebo špeciálny moment, ale človek, ktorý s tebou zdieľa každú drobnosť, aj keď sa začala ako nájomná hra. Jeho ruka sa spolieha na moju, a v tom dotyku neexistuje už žiadna predstava o tom, čo bolo len na prenájom zostalo len práve to, čo je skutočné a neoddeliteľné.
A tak, keď sa posledné slová rozplynú v tichu noci, zatvorím zápisník a pošlem ho zrazu do šuplíka, kde budú čakať na ďalší príbeh možno na ten, ktorý rozpráva, ako sa naše dcéry rozhodli, že na vlastnej svadbe vyberú náhodného cudzince z agentúry ako výzvu pre svoje deti. Smiech a úprimnosť pretínajú sa v tejto nekonečnej reťazi náhody a rozhodnutí a ja viem, že som pripravená na všetky zvraty, ktoré život ešte prinesie.
S úprimným šumením srdca si šeptám: Ďakujem ti, osude, za tú šialenú noc a za každú ďalšiu chvíľu, ktorá ma naučila milovať bez podmienok.
