Vypadni z môjho bytu! – povedala mama — Vypadni, — povedala mama úplne pokojne. Arina sa uškrnula a oprela sa o operadlo stoličky – bola si istá, že mama hovorí kamarátke. — Vypadni z môjho bytu! – Natália sa otočila k dcére. — Lenka, videla si ten status? – kamarátka doslova vletela do kuchyne, kabát ani nestihla dať dole. – Ariška porodila! Trištyristo, päťdesiatdva centimetrov. Kópia tatka, tiež taký nosatý. Už som pobehala všetky obchody, nakúpila som maličké bodyčka. Ty prečo tak kyslo vyzeráš? — Gratulujem, Natálka. Mám radosť, — Lenka vstala, aby kamarátke naliala čaj. — Sadni si, aspoň ten kabát zhoď. — Joj, nemám kedy vysedávať, — Natália si len tak prisadla na stoličku. — Toľko roboty, toľko starostí. Arinka je zlatíčko, všetko zvláda sama, všetko svojou hlavou. Muž má úžasného, byt si na hypotéku zobrali, ešte dorábajú rekonštrukciu. Som pyšná na moju dcéru. Dobre som ju vychovala! Lenka mlčky postavila šálku pred kamarátku. Spokojne… Keby tak Natália vedela… *** Presne pred dvoma rokmi k Natálii prišla Arina, jej dcéra, neohlásená, s opuchnutými očami a trasúcimi sa rukami. — Teta Lenka, prosím, len to nehovorte mame. Prosím vás! Ak to zistí, jej srdce to neprežije, — kvílila Arina, žmýkajúc v ruke mokrú vreckovku. — Arinka, upokoj sa. Povedz mi, čo sa stalo? — Lenka sa vtedy naozaj zľakla. — Ja… ja v práci… — vzlykla Arina. — Kolegyne zmizli z kabelky peniaze. Pätdesiat tisíc. A kamery zachytili, že som tam bola, keď tam nikto nebol. Ja som nebrala! Prisahám! Ale povedali: buď im zajtra doobeda vrátim päťdesiattisíc, alebo idú podať trestné oznámenie. Majú „svedka“, čo vraj videl, ako schovávam peňaženku. Je to podraz, teta Lenka! Ale kto mi uverí? — Päťdesiattisíc? — zamračila sa Lenka. — A prečo si nešla za otcom? — Bola som! — znovu sa rozplakala Arina. — Povedal, že si za to môžem sama, že mi ani cent nedá, keď som taká neschopná. Tvrdil: „Nájdi si políciu, nech ťa naučia.“ Ani do bytu ma nepustil, cez dvere na mňa kričal. Teta Lenka, nemám sa už na koho obrátiť, mám iba dvadsať tisíc, ušetrila som. Ešte mi chýba tridsať. — A mame? Prečo jej to nepovieš? Veď je to tvoja mama. — Nie! Mama ma zožerie. Aj tak stále hovorí, že ju len hanbím, a teraz ešte krádež… Veď robí v škole, všetci ju poznajú. Prosím, požičajte mi tých tridsať tisíc, dobrá? Prisahám, budem splácať po dve-tri tisíc týždenne. Už mám inú robotu! Prosím, teta Lenka! Lenke prišlo dievča hrozne ľúto. Dvadsať rokov, život sa len začína, a už takéto škvrny… Otec nepomohol, matka by ju asi prerazila… — Kto v živote nespraví chybu? — pomyslela si vtedy Lenka. Arina neprestávala plakať. — Dobre, — povedala napokon. — Mám tie peniaze. Šetrila som si na zuby, ale tie ešte počkajú. Ale sľúb, že je to naposledy. A mame nič nepoviem, keď tak veľmi prosíš. — Ďakujem! Ďakujem, teta Lenka! Zachránili ste mi život! — Arina jej skočila okolo krku. Prvý týždeň Arina naozaj priniesla dve tisíc. Prišla veselá, že už je všetko vyriešené, polícia nič nerieši, v novej práci je spokojná. A potom… potom prestala odpovedať na správy. Mesiac, dva, tri. Lenka ju vídala na oslavách u Natálie, ale Arina sa tvárila, akoby boli len známe – chladné „dobrý deň“ a nič viac. Lenka sa nerozhodla tlačiť. Myslela si: — Je mladá, hanbí sa, preto sa vyhýba. Rozhodla sa, že tých tridsať tisíc nestojí za to, aby prekazila dlhoročné priateľstvo s Natáliou. Rovno odpísala dlh, zabudla. *** — Počúvaš ma vôbec? — Natália zamávala Lenke pred očami rukou. — Na čo myslíš? — Ale tak, — Lenka sa prebrala. — Na svoje veci. — Počúvaj, — Natália stíšila hlas. — Nedávno som stretla Kiku, vieš, bývalú susedu? Včera v obchode za mnou prišla. Správala sa čudne. Začala sa pýtať na Arišku, ako sa má, či už vrátila dlhy. Ja som ani nechápala, o čom hovorí. Povedala som jej, že Arinka je samostatná, sama zarába. Kika sa len krivo usmiala a odišla. Nevieš, Arinka jej niečo dlhovala? Lenke stuhlo vnútri. — Neviem, Natália. Možno niečo malé. — No nič, utekám ešte do lekárne, — Natália vstala, pobozkala Lenku na líce a vyletela von. Večer Lenka nevydržala. Našla Kikino číslo a zavolala jej. — Kika, ahoj. Tu je Lenka. Počuj, dnes si videla Natáliu? O akých dlhoch si sa jej pýtala? Na druhej strane sa ozvalo ťažké povzdychnutie. — Ach, Leni… Myslela som, že už vieš. Veď si s nimi najbližšie. Pred dvoma rokmi za mnou Arinka bežala. Celá rozmazaná, oči červené. Hovorila, že ju v práci obvinili z krádeže. Buď vraj vráti tridsať tisíc, alebo basa. Prosila, aby som nehovorila mame, plakala. Ja, hlupaňa, som jej tie peniaze dala. Sľúbila, že do mesiaca vráti. A zmizla… Lenka stisla slúchadlo. — Tridsať tisíc? — opýtala sa. — Presne tridsať? — No jasné. Vravela, že jej presne toľko chýba. Nakoniec po pol roku vrátila päťsto a zmizla. A potom som od Veroniky z tretieho poschodia zistila, že aj k nej Arina išla s rovnakým príbehom. A Veronika jej dala štyridsať tisíc. A ešte pani učiteľka Gabika, ich triedna, tej tiež „pomáhala“ Arišku vysekať z basy. Tá jej dala dokonca päťdesiat. — Počkaj… — Lenka sa posadila na gauč. — To znamená čo? Všetkým rozprávala tú istú historku, každému pýtala inú sumu? — Tak to vyzerá, — Kikin hlas bol tvrdý. — Dievča si jednoducho „vybralo daň“ zo všetkých maminých kamarátok. Každej po tridsať, štyridsať tisíc. Príbeh o krádeži si vymyslela, tlačila na ľútosť. Veď sme mali Natáliu rady, tak sme mlčali, nechceli sme jej pokaziť život. Ale Ariška za tie peniaze zjavne išla na dovolenku. Veď o mesiac mala na Instagrame fotky z dovolenky v Turecku. — Aj ja som jej dala tridsať tisíc, — potichu povedala Lenka. — Paráda, — ozvala sa Kika ironicky. — Asi nás je tak päť-šesť. To už je hotový biznis, Leni. To už nie je „chyba mladosti“, ale čisté podvodníctvo. A Natália nič netuší. Hrdá na svoju krásavicu. Pritom jej dcéra je zlodejka! Lenka položila telefón. V ušiach jej hučalo. Nebolo jej ľúto peňazí – s tými sa už dávno rozlúčila. Byť podvedená dvadsaťročným dievčaťom, ktoré tak chladne využilo dôveru dospelých žien, jej bolo hnusné. *** Na druhý deň Lenka šla za Natáliou. Neplánovala sceny. Chcela len pozrieť Arine do očí. Práve sa vrátila z pôrodnice a kým sa dokončuje rekonštrukcia v ich hypotéčnom byte, bývala u mamy. — Ó, teta Lenka! — Arina nasadila kŕčovitý úsmev, keď ju zbadala vo dverách — Poďte ďalej. Dáte si čajík? Natália sa mrvila pri sporáku. — Jéj, Lenka, sadni si. Prečo si nezavolala? Lenka si sadla oproti Arine. — Arina, — začala pokojne — včera som sa stretla s Kikou. A s Veronikou. A s Gabikou. Včera večer sme si dali „klub poškodených“. Arina zamrzla, zbledla a rýchlo pozrela na mamu, ktorá stála chrbtom. — O čom hovoríš, Lenka? — Natália sa otočila. — Ale veď vieš, Arina vie o čom — Lenka sa pozrela dcére do očí. — Spomínaš si na ten nepekný príbeh spred dvoch rokov? Keď si pýtala tridsať tisíc odo mňa? A od Kiky tridsať. A od Veroniky štyridsať. A od Gabiky päťdesiat. Všetky sme ťa „zachraňovali“ pred basou. Každá verila, že len ona vie tvoje hrozné tajomstvo. Natálii sa zachvela ruka so žeravým čajníkom, vriaca voda zasyčala na sporáku. — Akých päťdesiat tisíc? — Natália pomaly položila čajník. — Arina? O čom hovorí? Požičiavala si peniaze mojim kamarátkam? Dokonca Gabike?! — Mami… to nie je tak… — Arina sa začala koktať. – Ja… ja som všetko vrátila… skoro… — Nič si nevrátila, Arina, — zarazila ju Lenka. – Priniesla si mi dve tisíc naoko a zmizla si. Od všetkých si vymámila asi dvestotisíc na vymyslený príbeh. Mlčali sme, lebo sme ťa ľutovali. Ale včera som pochopila, že mala som ľutovať seba, nie teba. — Arina, pozri sa na mňa! Ty si vymámila peniaze od mojich kamarátok?! Vymyslela si krádež, aby si okradla tých, čo k nám chodia na návštevy?! — Mama, strašne som potrebovala peniaze na bývanie! — vykríkla Arina. — Vy ste mi nikdy nič nedali! Otec mi nedal ani cent a ja som musela nejako začať žiť! No čo je na tom? Veď oni majú peniaze, nevzala som im posledné! Lenke z toho bolo zle. Tak takto, hej… — Jasné. Natália, prepáč, že ti to hovorím takto, ale už to nemôžem ďalej tajiť. Nechcem takto podporovať jej správanie. Myslí si o nás, že sme sprosté! Natália stála, opretá o stôl. Ramená sa jej triasli. — Vypadni, – povedala úplne pokojne. Arina sa uškrnula a oprela sa o stoličku – bola si istá, že je to na Lenku. — Vypadni z môjho bytu! — Natália sa otočila na dcéru. — Okamžite si zbal veci a choď k mužovi. A nech ťa tu už nevidím! Arina zbledla: — Mama, mám dieťa! Nemôžem sa rozčuľovať! — Už nemáš matku, Arina. Mama bola tej dievčine, ktorú som pokladala za čestnú. Ty si zlodejka. Gabriela… Bože, tá mi volala každý deň, a nič nepovedala… Ako sa jej mám teraz pozrieť do očí? Ako?! Arina schmatla kabelu, hodila uterák na zem. — Tak si tie peniaze zadrhnite! — zrevala. — Ženské staré kravy! Stejne mi všetky môžete byť ukradnuté! Arina vtrhla do vedľajšej izby, schmatla detskú vaničku a vybehla z bytu. Natália sa zosunula na stoličku a zakryla si tvár rukami. Lenke prišlo ľúto. — Prepáč, Natália… — Nie, Lenka… Ty mne prepáč. Že som takú potvoru vychovala. Naozaj som verila, že sa sama postavila na nohy, a ona… Bože, aká hanba… Lenka pohladila kamarátku po pleci, Natália sa rozplakala. *** O týždeň Arinin muž, bledý a utrápený, obišiel všetkých „veriteľov“, ospravedlňoval sa, ani len oči nedvíhal. Sľúbil, že peniaze vráti všetkým. A aj začali prichádzať prevody – päťdesiat tisíc Gabike za dcéru vrátila Natália. Lenka sa necítila previnilo. Podvodníčka si predsa zaslúži trest. Alebo nie?