„Zdravím ťa, pani domu!“ slávnostne povedal muž a podal mi vysávač k výročiu svadby. A už ráno môj „darček“ ho nechal bez slov!
Predstavte si, dievčatá. S manželom, Jánom, máme dvadsaťročné výročie svadby. Porcelánové! Dvadsať rokov spolu – to už nie je žiadna sranda, však? Takmer celý život.
Ja som sa, samozrejme, na tento deň tešila, pripravovala. Snívala som o niečom romantickom, no, chápete ma. Možno večera v reštaurácii, malý výlet, alebo aspoň pekná kytica a milé slová.
Celý deň som behala po byte, prestierala stôl, vytiahla svoje najkrajšie šaty. A Ján od rána ako zahadne sa usmievajúci zmizol „na pochôdzku“. Úprimne, tušila som, že pripravuje nejaké prekvapenie.
A tu sa vracia. Slávnostný ako generál na prevzke. A prináša do bytu… dve obrovské krabice.
„Zdravím ťa, zlatá!“ hovorí.
Jednu menšiu krabicu mi s pýchou podá. Ja so zatajeným dychom ju otváram. A v nej… vysávač. Dievčatá, nový, supermoderný, s funkciou mýtia, ale preboha, VYSÁVAČ!
Stojím s tou krabicou a neviem sa spamätať – ako je to vôbec možné? Vysávač. Na dvadsaťročné výročie svadby. No čo na to poviete?! A Ján, ktorý si vôbec nevšimol môj, mierne povedané, šokovaný výraz, ťahá do obývačky druhú krabicu. Obrovskú.
„A toto,“ hovorí, zatiaľ čo trhá obal, „je náš spoločný darček!“
A vytiahne odtiaľ obrovský plazmový televízor. Taký, viete, na celú stenu. O ktorom sníval posledných pol roka. To je ale prefíkanec!
Večer sme mali oslavu. Ale pri svátočnom stole sedela som iba ja. A Ján sedel pred svojím novým televízorom, prepínal kanály a tešil sa ako malé dieťa. Vrátil sa ku mne, šťastne žujúc môj šalát, a spýtal sa:
„No čo, pani domu, páči sa ti môj darček? Praktický, však?“
A to slovo – „pani domu“ – bolo poslednou kvapkou. Nie som služka, nie som upratovačka, som jeho manželka! Dvadsať rokov som bola jeho manželkou! A on mi k výročiu daruje pracovný nástroj, a sebe – hračku.
Urážka? Ako ešte! Cítila som sa niekoľka, ale ako funkcia, časť kuchynského náradia.
Ale, dievčatá, nedala som to najavo. Usmiala som sa a povedala:
„Ďakujem, miláčik. Darček je úžasný. Veľmi užitočný.“
Bol taký zaujatý svojou plazmou, že ani nepočul ľadový tón v mojom hlase. Ach, márne si toho nevšimol…
Celú noc som takmer nespala. V hlave sa mi rodil plán. Prefíkaný, možno trochu drzý, ale podľa mňa úplne spravodlivý.
Na hornej polici v skrini ležal drahý parfém, ktorý som pre neho schovávala – môj darček k výročiu. Ale po vysávači a tom nešťastnom „pani domu“ som pochopila: dať mu ho by znamenalo prehltnúť urážku. A ja som nehodlala mlčať. Nie, čakalo na neho úplne iné „svátečné“ prekvapenie.
Ráno som vstala skôr ako on. Ján ešte spal, a ja potichu vytiahla z komory dve pekné darčekové krabice, ktoré som pripravila vopred. Do jednej som vložila nové lesklé vedro na odpadky – kúpila som ho minulý týždeň pre domáce potreby. Do druhej som dala gumový zvon na upch
