Dobrá žena.
Dobrá žena. Čo by sme bez nej robili? A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. Ľudmila, veď sme na ňu prepísali byt.
Karol sa zobudil z postele a pomaly sa presunul do vedľajšej izby. V tlmenom svetle nočnej lampy, prižmúrenými očami, pozrel na svoju manželku.
Sadol si k nej a načúval. Asi je všetko v poriadku.
Vstal a pomaličky sa pobral do kuchyne. Otvoril žinčicu, zašiel do kúpeľne. Potom sa vrátil do svojej izby.
Ľahol si do postele, ale spať nemohol:
Nám s Ľudmilou ťahá už na deväťdesiatku. Koľko sme toho prežili? Už aj Pánboh na nás čaká, a nikoho nemáme nablízku.
Dcéra, Naďka, zomrela, ešte ani šesťdesiat nemala.
Aj Peter už tu nie je. To bol ale veselý človek Máme ešte vnučku, Oľga, ale tá už dvadsať rokov žije v Česku. Na starých rodičov si už asi ani nespomenie. Určite má už i veľké deti
Ani nepostrehol, kedy zaspal.
Zobudil ho dotyk ruky:
Karol, všetko v poriadku? ozval sa tichý hlas.
Otvára oči. Nad ním sa skláňa manželka.
Čo je, Ľudmila?
Videla som ťa ležať a ani si sa nepohol.
Žijem ešte! Choď si ľahnúť, prosím ťa.
Zazneli šuchotavé kroky. Klikol vypínač v kuchyni.
Ľudmila napila sa vody, zašla do kúpeľne a potom do svojej izby. Ľahla si na posteľ:
Príde deň, keď sa zobudím a jeho tu už nebude. Čo potom? Ale možno ja pôjdem prvá.
Karol už aj naše posledné rozlúčky zariadil. Ani by som neverila, že sa to dá vybaviť vopred. Na druhej strane, je to dobre. Kto by to inak urobil za nás?
Vnučka na nás zabudla. Susedka Ivana jediná chodí. Má od nás kľúč. Dedo jej dá každý mesiac tisícku z našich dôchodkov. Ona nakúpi potraviny a všetko potrebné. Načo nám peniaze? A ani zo štvrtého poschodia už sami nevyjdeme.
Karol otvoril oči. Do okna svietilo slnko. Vyšiel na balkón a zazrel zelenú korunu trnky. Úsmev mu rozžiaril tvár:
Dožili sme sa leta!
Šiel pozrieť manželku. Tá sedela zamyslene na posteli.
Ľudka, prestaň byť smutná! Poď, niečo ti ukážem.
Ach, nemám ani trochu síl! postaršia žena len- len že vstala z postele. Čo zase vymýšľaš?
Poď, uvidíš!
Podopierajúc ju za plecia, odviedol ju až na balkón.
Pozri, trnka zelená! A tvrdila si, že sa leta nedožijeme. Ale žijeme!
Veru, pravda! A aj slnko svieti.
Posadili sa spolu na lavicu na balkóne.
Pamätáš si, keď som ťa pozval do kina? Ešte na gymnáziu. Aj vtedy sa trnka zazelenala.
Ako by som mohla zabudnúť? Koľko rokov už odvtedy?
Sedemdesiat a ešte niečo sedemdesiatpäť.
Sedeli tam dlho a spomínali na mladosť. S vekom sa toho veľa zabúda, niekedy aj to, čo bolo včera, ale mladé roky, tie sa nezabudnú nikdy.
Joj, rozprávali sme sa a zabudli sme na raňajky! vstala manželka.
Ľudmila, urob nám ten tvoj dobrý čaj! Už ma omrzeli tie bylinky.
To nemôžeme, vieš to.
Aspoň slabší, a trochu cukru mi pridaj.
Karol sa napil toho slabého čaju, zajedol ho malým chlebíkom so syrom a spomínal na tie časy, keď na raňajky pili silný, sladký čaj. A ešte k tomu bábovka či lievance.
Zavítala suseda. Usmiala sa:
Ako sa dnes máte?
Ako sa máme v deväťdesiatich? žartoval Karol.
Keď vieš žartovať, je dobre. Treba niečo kúpiť?
Ivana, kúp prosím kura na polievku! požiadal Karol.
Vám už neodporúčajú mäso…
Kuracie môžeme.
Dobre, urobím vám polievku s rezancami!
Susedka upratala zo stola, umyla riad a šla domov.
Ľudka, poď ešte na balkón, pozval manžel. Ohrejme sa na slniečku.
Poďme!
Prišla opäť Ivana. Vyšla na balkón:
Už vám slniečko chýbalo?
Dobre tu je s tebou, Ivana, usmiala sa Ľudmila.
Hneď vám prinesiem ovsenú kašu. A pustím sa do polievky.
Dobrá žena, zahľadel sa Karol za ňou. Čo by sme bez nej?
A ledva dvetisíc mesačne jej platíš.
Ľudka, na ňu sme prepísali byt.
Ona o tom nevie.
Strávili na balkóne celé predpoludnie. Na obed bol kurací vývar chutný, so zeleninou a zemiakmi.
Takýto som vždy varievala Naďke a Petrovi, keď boli malí, spomínala Ľudmila.
A nám na starobu varia cudzie ruky, povzdychol si Karol.
Asi to tak má byť, Karolko môj. Odídeme a za nami nezaplače nik.
Dosť už, Ľudka, nebuď smutná. Poďme si zdriemnuť!
Karol, hovorí sa, že:
Starec je ako dieťa.
Aj u nás je to tak polievka rozmačkaná, spánok poobede, desiata.
Karol si trochu pospal, no stále nemohol zaspať. Počasie sa mení či čo? Vošiel do kuchyne. Na stole stáli dva poháre so šťavou, pripravené Ivanou.
Zobral ich do rúk a opatrne niesol do izby manželky. Sedela na posteli a zamyslene hľadela von oknom:
Čo je, Ľudka, načo si taká smutná? usmial sa. Poďme na šťavu!
Vypila dúšok:
Ani ty nevieš zaspať?
Také je počasie.
Už od rána sa necítim dobre, Ľudmila smutne pokývala hlavou. Cítim, že mi veľa nezostáva. Karol, daj na mňa pozor, keď odídem.
Ľudka, také veci nehovor. Ako ja bez teba vydržím?
Jeden z nás odíde prvý.
Stačilo! Poď na balkón.
Ostali tam až do súmraku. Ivana pripravila tvarohové šišky. Najedli sa a išli si večer pozrieť televízor. Pred spaním, každý večer. Novým filmom už veľmi nerozumeli, a tak si púšťali staré komédie a rozprávky.
Tento večer stihli len jednu rozprávku. Ľudmila vstala z gauča:
Idem spať. Nejako som dnes unavená.
Aj ja pôjdem.
Počkaj, nech sa na teba ešte raz dobre pozriem! poprosila zrazu.
Načo?
Len tak.
Dlho sa dívali jeden druhému do očí. Spomínali na mladosť, keď mali všetko pred sebou.
Poď, odprevadím ťa do postele.
Ľudmila ho vzala pod pazuchu a pomaly išli. Starostlivo ju prikryl a pobral sa do svojej izby.
Na srdci mu bolo ťažko. Dlho nevedel zaspať.
Mal pocit, že ani nezaspal. Elektronické hodiny ukazovali dve v noci. Vyšiel do izby manželky.
Ležala s očami otvorenými:
Ľudmila!
Chytil ju za ruku.
Ľudka, čo je? Ľud-mila!
Zrazu aj jeho zaliala slabosť. Vrátil sa do svojej izby. Vytiahol pripravené papiere, položil ich na stôl.
Vrátil sa k manželke. Dlho sa díval na jej tvár. Potom si ľahol k nej a zatvoril oči.
Vo sne videl svoju Ľudmilu mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala ku svetlu v diaľke. Rozbehol sa, chytil ju za ruku.
Ráno vošla Ivana do spálne. Ležali tam bok po boku. Na tvárach im zostali rovnaké, pokojné úsmevy.
Suseda zavolala záchranku.
Lekár, čo prišiel, len pokrútil hlavou:
Odišli spolu. Asi sa veľmi ľúbili…
Odniesli ich, a Ivana sa bezmocne posadila k stolu. Všimla si papiere a závet na svoje meno.
Položila si hlavu do dlaní a rozplakala sa…
Život nám často pripraví samotu a skúšky, no láskavosť a starostlivosť, ktoré dávame druhým, niekedy znamenajú viac, než si sami uvedomujeme.
Dajte like a podeľte sa o svoj názor v komentároch.
