Predstavovaná kamarátka
Už tretí deň sa okolo Lívie motala kopa spolužiakov. Dievča sa preslávilo po celej škole ako jasnovidka a skutočná poradkyňa. Každý chcel počuť niečo z jej múdrosti zadržiavali ju pri záchodoch, prisadali si v jedálni, nosili jej Fidorky, zošity s domácimi úlohami a iné darčeky, ktoré však z nejakého dôvodu odmietala.
Páči sa mi Tomáš z 5.B. Myslíš, že by sme spolu mohli raz tvoriť rodinu? spýtala sa snívavo spolužiačka Zuzka.
Neodporúčam. Tomáš je síce na prvý pohľad zlatý, ale špára si v nose a papá holuby. Hladovať s ním síce nebudeš, ale to je tak všetko. Celý život bude len špárať, zahryzla si do rožka s maslom a popíjala čaj Lívia.
Fuj, to je nechutné! No a čo Robo? Je jednotkár, učí sa na gitare, opäť zasnívala sa Zuzka.
Robo trápi mačky. Priviaže plechovku na chvost a naháňa ich po dvore. Bude z neho surovec a ešte k tomu začne piť.
Prečo si to myslíš?
Kedy si videla triezveho gitaristu? A vôbec, máš na také veci čas, nechaj chalanov tak, oni ti neujdú. Radšej sa oprav v matematike. A prestaň si hrýzť nechty, lebo ti do brucha vlezie pásomnica.
Nemám žiadnych kamarátov. Všetci mi hovoria, že som tučný a nikam ma nevolajú, Pavel z 4.C odsunul zamilovanú piatačku tak, až tá poskočila na koniec lavice.
V stredu otvárajú nábor na zápasenie. Prihlášku daj do telocvične. Schudneš len trochu, ale aspoň ti dajú pokoj s prezývkami. Inak svoju budúcu ženu nehádž po lavici!
Lívia vstala a odniesla tácku k drezu.
Lívia, myslíš, že mám ísť skúšať vodičák tento rok alebo až na budúci? tvárila sa nenápadne učiteľka geografie, pani Šilhárová, pri dreze.
Pani učiteľka, na vodičák treba aj auto, a vy máte len ockovu embéčku. Rozdiel vidíte?
Asi hej…
Lívia pretočila oči a keď si umyla ruky, pokračovala:
Predajte tú chuderu, za peniaze si kúpte bicykel a šortky, za dva mesiace vás do školy aj tak začnú voziť. Ale najlepšie, vezmite si hypotéku teraz sú úroky výhodné a v tridsiatke bývať s rodičmi nie je šik. Poviem vám to ako odborník.
Sprevádzaná nechápavými pohľadmi, Lívia odkráčala do triedy na technickú výchovu.
Za štyridsať minút, kým ostatné dievčatá študovali krajčírsky meter a učili sa navliekať niť do stroja, Lívia zaštopkala z domu donesené nohavice, zúžila sukňu a uháčkovala pár ponožiek, ktoré darovala učiteľke s tým, že tehotné ženy majú mať nohy v teple. Pani učiteľka hneď zmizla z hodiny a vybehla do lekárne pre test. Na druhý deň celá trieda maškrtila čokoládovú tortu, ktorou sa Lívií odvďačila.
Aj doma sa Lívia správala zvláštne. Matku pokárala za kupovaný mletý rezeň a sama narobila halušky. Večer, namiesto YouTube, si sadla čítať “Traja mušketieri” a občas šeptom debatovala s niekým neviditeľným. Otec ju sledoval spoza notebooku, a Lívia mu poznamenala, že je zhrbený a mal by radšej ísť vyklepať koberec, než sedieť na pochybných stránkach.
Po škole sa šírili zvesti, učitelia zalarmovali školskú psychologičku. Bola dohodnutá sedenie. V strede vyučovania sa zišiel celý pedagogický zbor aj riaditeľ.
Lívia, dievčatko moje, trápi ťa tu niekto? pýta sa doktor s hipsterskou bradou a okuliarmi.
Mňa trápi, že na školu išli tisíce eur, a v telocvični máme len starú kozu a pár metrov lana.
Všetci očkom hľadeli na riaditeľa, ktorý nečakane odišiel cez otvorené okno na poradnú poradu.
Ty nemáš kamarátov?
Priateľstvo je abstrakt, Lívia sa znudene hrala s copíkmi. Dnes spolu hráte naháňačku, o pár rokov ti kamoška pomáha umývať riady, keď ty vyplňuješ daňové priznanie.
Počkaj, aké daňové priznanie, aké riady? Odkiaľ to máš?
Povedala mi to kamarátka.
No vidíš, tu je jadro problému! Zavoláš ju sem?
Veď je tu, povedala Lívia úplne pokojne, a všetci len v nemom úžase žmurkali.
My ju nevidíme. Ako sa volá?
Růžena Filípková.
No teda, a koľko má rokov?!
Sedemdesiat.
Čo ti ešte rozpráva?
Že zuby sa majú čistiť od ďasna, psík v našej bráne nie je zlý, len bojazlivý a hladný, že by sme nemali zabúdať na rodinu. A ešte že ste si počas posledných piatich rokov zle vyratúvali daň z nehnuteľnosti. Treba zájsť na katastrálny úrad a nechať to prepočítať podľa trhovej ceny, lebo ste to mali podľa katastrálnej.
Psychológ si zapísal poznámku a posledné dve vety podčiarkol dvakrát.
Nakoniec volali rodičom do práce.
Počkajte! kričal do telefónu prekvapený otec. Veď tak sa volala moja mama! Zomrela desať rokov dozadu.
V miestnosti to zašumelo a rozľahli sa vzdychy aj potichu vyslovené modlitby.
No veď, desať rokov ste neboli ani na návšteve. Všetko už zarastá trávou, plôtik sa naklonil, mrzuto zamrmlala Lívia.
Veď ja som sa chystal… ale nikdy nejako nevyšiel čas koktal otec do reproduktoru.
Sedenie bolo u konca.
Na druhý deň išla celá rodina na cintorín. Lívia babku nikdy nevidela len z útržkových otcových spomienok. Hrob našli až po chvíli, mramorové more sa rozrástlo na mieste bývalého borovicového lesa.
Dievča prinieslo kyticu žltých tulipánov a vložilo ich do rozrezanej plastovej fľaše. Otec napravil plôtik, mama vytrhala burinu.
Ocko, babka hovorí, že si dobrý človek, len si až po uši ponorený v práci a na nič iné ti neostáva čas ani na mňa už nie.
Otec sčervenel od hanby a mlčky prikývol.
Povedz jej, že sa polepšíme, pohladil dcéru po hlave, potom aj vyblednutú fotografiu na náhrobku.
Teraz už má pokoj a nebude ma chodiť navštevovať. Ale mne bude veľmi chýbať, lebo bola veľmi dobrá, veselá a múdra.
Súhlasím. Babka mala skvelý čuch na ľudí. Niečo ešte odkazuje?
Áno, vraví, že tá tvoja uhorková diéta je úplná hlúposť. Ak chceš schudnúť, mal by si chodiť do posilňovne. A že si nemal zakladať devízový účet treba si všetko dobre prerátať. No a ešte k tomu lacnému betónu, čo si objednal pod základy na saunuOtec sa rozosmial, najprv opatrne, potom naplno, až sa mamina otočila a usmiala tiež. Slnečné lúče prenikli cez koruny stromov a dotkli sa ich tvárí, lístie šepkalo tiché odkazy dávnych čias. Lívia zatvorila oči a v duchu poďakovala babke za všetku múdrosť, čo jej v posledných dňoch pošepla.
Doma popoludní spoločne piekli koláč, v kuchyni voňalo vanilkou a maslom. Otec síce pokazil sneh, ale mame to tentoraz nevadilo. Po večeri si Lívia vzala knihu a usadila sa k oknu; keď zavial vietor, zdalo sa jej, že pohľadom stretla známu tvár len na zlomok sekundy, než sa večer zahalil do ticha.
Prvýkrát za veľmi dlhý čas bol doma smiech, nie rýchla výčitka ani ponáhľajúce sa kroky. Lívia vedela, že už nebude potrebovať neviditeľnú kamarátku, lebo všetko dôležité jej doma konečne začali hovoriť nahlas. A v tom tichu medzi vetami tušila, že múdrosť, čo zostala po babke, nezostane zabudnutá len sa po novom rozdelí medzi tých, čo ju chcú počuť.
A tak, zatiaľ čo večer konečne prišiel v pokoji, Lívia sa usmiala: veď skutočných priateľov nemusíš vidieť, stačí, keď cítiš, že ťa majú radi.
