Vymenila vnúčatá za starého psa a potom mlčala ako pochovávala svoju vinu
— Zuzana, odveď svojho chlapca! Zvierá môjho úbohého Vincenta! — rozčúlene sykla Alžbeta Jozefovná, ukazujúc na rozstrapateného psa v kresle. — Povedala som jasne: vezmi si svojho čertíka okamžite!
Zuzana zbledla a odviedla malého Janka bokom, šepkajúc: „Prepáč, zajačik.“
Z izby vyšiel Janko-starší, unavene si triasúc spánky:
— Čo sa zas deje? Krikom mi nedáte pracovať!
— Och, prekáža mu naša práca! — posmešne vyletela matka. — Môj Vincent naproti tomu dožíva posledné dni, a vy tu s krikom a plienkami! Dosť! Bývajte sami! Vyššie vás neunesiem.
— Mami, prečo tak? Nestojíme ti za krkom. Nakupujeme, Zuzka upratuje…
— Je mi to jedno! Ja som svoje odžila, zariadte si vlastný život! Zbierajte sa. Tri dni máte čas!
Janko pohľadil na starého psa so zlosťou a mlčky odišiel. Zuzana pristúpila k postieľke, kde spali jej polročné dvojčatá, posadila sa a nedokázala zadržať slzy.
— Odídeme dnes, — povedal manžel, objímajúc ju.
— Ale kam, Janko? Nemáme peniaze, ani byt…
— Mišo mi nechal kľúče, odišiel na služobku. Pobudneme tam, nájdem si prácu. Zvládneme to, Zuzka, sľubujem.
Len prikývla a začala baliť veci. Na rozlúčku Alžbeta Jozefovná ani nevyšla — len z kuchyne zakričala:
— Odchádzate? No, nech sa vám darí!
Ale osud im pripravil inú cestu. Do taxíka, ktorý ich viezol k priateľovi, nabúralo na plnej čiare auto. Janko a deti zahynuli okamžite. Zuzana prežila, no ocitla sa v ťažkom stave na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Ležala v kóme takmer dva mesiace. Až jedného chmúrneho dňa sa jej triasli riasy a oči sa pomaly otvorili. Prvá, koho uvidelia, bola Alžbeta Jozefovná.
— Zuzanka, moje slnko! Bohuďžel, prebudila si sa… — tiskla jej pery k dlani.
— A… vy kto? — sotva počuteľne zašepkala.
— Mama… — zalamovala svokra, zadržujúc triasenie.
Alžbeta Jozefovná utajila tragédiu. Povedala lekárovi, že Zuzana stratila pamäť, a poprosila, aby jej nič nehovorili. „Ešte nie je čas,“ rozhodla sa. Jankove veci a detské oblečenie vyhodila, fotky schovala do krabice na vrch skrine. Chcela všetko vrátiť siA keď sa Zuzana začala smiať zrazu nahlas a nezastaviteľne, Alžbeta Jozefovná pochopila, že v tej smiešnosti je už len prázdnota a večná pokuta.
