Jeden večer, v záhrade rodinného domu v Bratislave, sa pod lampášmi trblietali poháre a tanieriky. Stála som tam, Zuzana, s úsmevom na tvári, keď ma príbuzní a priatelia obklopovali gratuláciami. Dnes sme mali oslavu – naša ôsma svadobná výročica.
Môj manžel, Martin, vyzeral dokonale – oblečený v tmavomodrom obleku, s upravenými vlasmi a úsmevom, ktorý oslnil celú miestnosť. Hostia ho milovali. Vždy ho mali radi.
Ale posledné týždne som vnímala, že sa niečo zmenilo. Bol tichší, telefón schovával, keď som vošla do izby, „pracovné pohotovosti“ sa objavovali v nezvyčajných hodinách. Maličkosti. Veci, ktoré by ste prehliadli – keby ste ho nepoznali tak dobre, ako som ho poznala ja.
Večera bola v plnom prúde, smiech a rozhovory splývali do príjemného hukotu. Martin stál na čele stola, zdvihol pohár so strieborným vínom a pripravoval sa na prípitok.
Keď hovoril – spomínal na naše prvé roky, rozosmieval hostí – moje oči sústredene sledovali jeho ruky. A vtedy som to uvidel
