„Ty si mi nikto!“ — ten výkrik pasťerky bol ostrý ako nôž.
„Ty si mi nikto!“ vykríkla Zuzka a zabuchla dverami tak silno, že až zazvonia sklá v kredenci. V dome nastalo mŕtve ticho. Jana si sadla na okraj stoličky a zovrela hrník, v ktorom už dávno vychladol čaj.
„Mami, čo sa stalo?“ pozrela do kuchyne mladšia Terka.
Jana len pokývala hlavou. V očiach jej stáli slzy.
„Zuzka zasa kričala?“
„Triedna učiteľka volala…“ zašepkala. „Ale nič, to nie je dôležité…“
Terka pristúpila bližšie a objala matku okolo ramien:
„Mamka, no nehnevaj sa. Všetko sa upraví.“ Napriek tomu, že Terka mala len trinásť, pôsobila v nej udivujúca vyspelosť. Niekedy sa zdalo, že je staršia ako jej patnásťročná nevlastná sestra.
O polhodku neskôr prišiel z práce Jozef. V dome sa rozvinula vôňa večere. Všetci, okrem Zuzky, si sadli za stôl.
„Kde je ona?“ spýtal sa, pozerajúc sa na prázdne miesto.
„Je nahnevaná,“ odpovedala Terka, opatrne miešajúc polievku.
Jozef sa pozrel na manželku. Jana zbohom odvrátila pohľad.
„Triedna volala. Zuzka prepadá zo všetkých predmetov. Snažila som sa s ňou rozprávať…“ Jana sa odmlčala, snažiac sa skryť slzy.
Jozef vstal a zamieril k izbe dcéry. Zaklopal.
„Nevchádzaj!“ ozvalo sa zvnútra.
„Som sám. Môžem?“
Dvere sa mierne pootvorili a Zuzka, keď si overila, že je sám, neochotne ho vpustila dnu.
„Čo je toto za neporiadok?“ pozrel sa na rozhádzané veci a prázdne balenie od cestovín.
„Jana zase…“ začala dievčina, ale otec ju prerušil:
„Sám som volal pani učiteľke. Naozaj ti to nejde. Čo sa deje, Zuzka?“
Mlčala. Začala pchať učebnice do tašky.
„Nežiadam, aby si Janu milovala, ale mohla by si ju aspoň rešpektovať. Zraňuješ ju každý deň.“
„A ona mňa nie? Viedol si ju s Terkou do obchoďáka, zatiaľ čo ja som bola doma sama!“
„Zabudla si, že som ťa potrestal za to, že si v noci utiekla ku kamarátke?“
„Samozrejme! Ja som zlá a Terka je svätá!“
„Prestaň!“ Jozefov hlas ostro zabrnkal. „Zachádzaš príliš ďaleko!“
Vyšiel bez odpovede. V kuchyni Jana sedela so zovretými dlaňami. Slová jej uviazli v hrdle. Ale keď sa pozrela na muža, nič nepovedala. Až po chvíli prehovorila:
„Už neviem, čo robiť. Zuzka ma odhŕňa, žiarli na teba. Snažila som sa, úprimne… ale nikdy som sa nestala nikým blízkym.“
„Viem, drahá,“ objal ju Jozef. „Ale čo teda robiť?“
„Musíme sa dočasne rozísť,“ vypovedala Jana so zložitým úsmevom.
„Čo?“ odstrčil sa. „Myslíš to vážne?“
„Možno keď bude vedieť, že si len s ňou, niečo sa v nej zmení…“
Zuzka počula každé slovo, skrčená za dverami. V jej hrudi zaplesala nádej. „Otec bude zase len so mnou.“
Ráno Jozef oznámil dcére, že sa sťahujú späť do starého bytu. Terka sa rozplakala. Vbehla do Zuzkinej izby a zvolala:
„Ty nenávidíš moju mamu a berieš mi otca!“ a vybehla, zabuchajúc dverami.
Zuzka nečakala, že sa to takto vyvinie. Radovala sa, až kým nezistila, aké ťažké je žiť bez Janinej starostlivosti. Nikto nevaril. Nikto nepomáhal s úlohami. Otec bol v práci a jej ostávalo variť cestoviny a prať ponožky. Stal sa prísnym, netrpezlivým. Nie ako Jana, ktorá jemne vysvetľovala, aj keď do nej kričala.
Blížili sa jej meniny. Zuzka sa rozhodla upiecť tortu. Našla recept, vypracovala cesto… ale nedávala pozor. Korpus zhorel. Keď sa otec vrátil, našiel dcéru plačúcu nad spáleným koláčom.
„Ocko… vráťme sa domov,“ zašepkala, schovávajúc tvár v jeho ramene. „Prepáč mi. Mám ťa rada… a Janu… aj Terku…“
„Aj ja ťa mám rád, zlatko. Ale vrátiť sa… nie je také jednoduché. Zranili sme ich. Musíme sa najprv opýtať, či nás chcú späť.“
Zuzka mlčala. Bolo jej hanba. Veľmi hanba.
„Musíš pochopiť,“ povedal Jozef, „Jana ti nemusí byť matkou, ale zaslúži si rešpekt. A ty sa musíš ospravedlniť.“
Celú noc Zuzka nemohla zaspať. Po dlhom čase necítila hnev. Cítila len hanbu a bolesť. Na ráno požiadala otca, aby ju zobral k Jane a Terke.
Ospravedlnila sa. Úprimne. So slzami. Jane. Terke. A o pár dní po prvýkrát v živote zašepkala: „Mami… prepáč.“
A nikto nevedel, komu z nich v tej chvíli teklo viac slz.
