Dnes som mala dosť. Celé ráno som upratovala, prala, skladala hračky a umývala podlahy. Keď som sa nakoniec pozrela do rúry, kuracie mäso s zemiakmi sa pekne opékalo a vôňa, ktorá sa šírila po celej kuchyni, mi priamo točila hlavu.
„Ešte desať minút,“ zamrmlala som si, nastavila časovač a ponáhľala sa do kúpeľne – stihnem ešte vyčistiť kachličky. Všetko išlo ako po masle. Až kým sa neozvalo zabuchnutie dverí.
„Aso sa vrátili deti,“ napadlo ma, ale na prahu nebol syn ani dcéra, ale manžel – Ján, ktorý ráno odišiel, podľa jeho slov, „do garáže“.
„No fíha, to tu krásne vonia!“ zamnul si spokojne ruky. „Tvoje kuracie mám najradšej!“
„Zavolaj deti, nech idú večerať,“ zakričala som a vrátila sa k umývačke.
Za minútu sa už po byte ozývalo dupot bosých nôh, niekto hádzal topánky, niekto sa nahlas smial. Keď som počula, ako sa deti hádajú, vyšla som von, aj keď časovač ešte nezvonil.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa, stála som v gumových rukaviciach.
„Ja chcem stehienko!“ zavýskala desaťročná Zuzka.
„Ja tiež!“ pridal sa osemročný Tomáš.
„Veď sú dve,“ rozpačite som pokrčila rukami.
„Nie! Ostalo len jedno!“ dupala Zuzka.
Pristúpila som k stolu. Naozaj – polovica kura bola preč. Zostali len prsia a jeden úbohý zemiak.
„A kde je otec?“
„Odišiel. Vzal si polku kura a odišiel,“ zamrmlal syn.
Schmatla som mobil, zavolala – Ján nezdvihol. Chytila som kľúče a vybehla z bytu. Vnútri ma všetko hrialo: už zase! Znova si zobral to najlepšie pre seba. Lenže tentoraz – nie pre seba, ale pre svoju partiu. Už to nebola len chamtivosť – bola to zrada domácej pospolitosti.
Pri ihrisku na lavičke sedel Ján s kamošmi. V ruke pivo, na kolenách – to známe kuracie. Chichotali sa, jedli, olizovali si prsty.
„Nebude ti to mastné?!“ priletela som k nim, oči mi horievali.
„Počkáme si na to doma,“ vypustil medzi zubami Ján, s významným pohľadom na „kamošov“.
„Nie, povieš mi to teraz! Ukradol si jedlo, ktoré som varila pre svoje deti! Hanbíš sa? Ti nestačí, že si vždy berieš to najlepšie – teraz ešte aj svojich kamarátov kŕmiš tým, čo nie je tvoje?“
„Radšej choď, kým sa ešte ovládam,“ ostro odpovedal a chytil ma za lakieť.
„Čo to robíš?!“ trhla som sa. „Nie si len sebecký, si zlodej, Ján. Zlodej, ktorý kradne jedlo vlastným deťom a kŕmi ním chlastačov.“
„Ukonči tú hysteriu, Zuzka,“ škrípal zubami, cítil sa pred kamošmi ponížený. „Bolo to len raz.“
„Raz? A čo ovocie? A kavič„A ten šašlík, keď si deťom nechal len spálené kúsky a sám si vzal to najlepšie?“ otočila som sa a odišla.
Večer, keď sa vrátil, som stála pri okne.
„Keby si videla seba, bolo by ti do smiechu,“ chichotal sa Ján. „Rozvod kvôli kurčiatu. To by sa hodilo do relácie.“
„Podávam na rozvod,“ odpovedala som chladne. „Doteraz si nepochopil prečo. Nie kvôli kurčiatu. Kvôli tvojej bezohľadnosti, chamtivosti a tomu, že nikdy nemyslíš na nikoho iného, len na seba.“
„Kam pôjdem?“ odfrkol si. „To ani nie je vtipné.“
„K svojej mame. Tá istá, čo ťa naučila, že všetko najlepšie je tvoje. Nech sa teraz s tebou delí.“
Ján odišiel, mysliac si, že žartujem. Ale na druhý deň som naozaj podala žiadosť. Ostal u matky.
O dva týždne neskôr som zdvihla telefón.
„Mala si pravdu,“ vzdychla si bývalá svokra. „Aj u mňa všetko zožerie. Kúpim si čokoládu, zjem jednu – zvyšok zmizne v ten večer. Vieš, myslela som si, že preháňaš. Ale dokonca si naposledy zobral poslednú vriacu vodu z kanvice, ani sa neopýtal.“
„Chcete, aby som si ho zobrala späť?“ prekvapilo ma.
„Nie… len… sťažiť si, asi,“ zavzdychala.
„Tak potom – veľa šťastia. Ja som s týmto požieračom všetkého skončila. A vieš čo… konečne môžem oddychovať.“
