Moja svokra má mimoriadne tvrdohlavú a neústupnú povahu. Jej neustále hádky a vkladanie sa do nášho života nám s manželom brali pokoj, akoby ticho nikdy nepoznalo naše dvere. Aj napriek jej nesúhlasu sme museli po svadbe žiť spoločne, kvôli rodinným okolnostiam, ktoré nám nedali na výber. Často sme spolu chodievali na lesné plody, najmä kvôli zaváraným kompótom, no zvyšky sa k nám domov nikdy nedostali.
Na začiatku som na tieto výpravy chodila iba cez víkendy, keďže som mala povinnosti v práci. Po narodení mojej dcérky Martiny som však musela chodiť s nimi takmer každý deň. Svokra trvala na tom, že sa musí ísť zavčasu ráno hoci v lese v ten čas bolo dusno, hemžilo sa tam komármi a všade sa rozprestierali močiare; o bezpečnosti nemohla byť ani reč. Všetko ovocie si brala pre seba, zamrazila ho do veľkého mrazáka v špajzi.
Situácia sa vyhrotila, keď môj manžel Peter konečne našiel odvahu a prehovoril s ňou o našich finančných potrebách, lebo aj my sme potrebovali pomoc. Po tejto rozhovore nastal výbuch svokra sa rozhodla pomstiť a na večeru nám do polievky dala len pár kúskov mäsa, akoby nám chcela ukázať, kto drží v ruke trumfové eso. Cítila som sa ponížená a úplne zlomená, tak som sa zamkla v kúpeľni a rozplakala sa ako malé dieťa.
Napokon sme s Petrom rozhodli, že si prenajmeme vlastný byt a budeme bývať oddelene. Táto zmena nám priniesla vytúžený pokoj, konečne sme mohli dýchať a žiť si svoje v tichu. Občas sme k nej zašli no čaj u nej som zásadne odmietala piť, ako tichý protest voči jej správaniu. Myslím, že vie, prečo to robím, ale pravdepodobne je jej to jedno.
Aký máte názor na správanie nevesty a svokry v takejto situácii? Kto má podľa vás pravdu?
