Vyhodila som syna a jeho tehotnú priateľku. A neľutujem. Ani za mák.
Keď rozprávam svoj príbeh, ľudia reagujú rôzne. Niektorí ma odsudzujú, iní mi súhlasia, ale ja vždy hovorím jedno: nie, nie je mi hanba. Lebo som pre svojho syna urobila príliš veľa, než aby som mu dovolila sadnúť si mi na krk a ešte k tomu pritiahnuť celú „rodinu“.
Bola som samoživiteľka. Môj muž – lenivý a neužitočný – sa nikdy nechcel stať skutočným otcom. Pracovať? To nebolo pre neho. Fajčil doma, chlastal s kamošmi, ponižoval ma, žil na mojom krku. Trpela som to, ale v istom momente som pochopila: buď prežijem ja, alebo on. A tak som odišla. Vyhodila som ho, tak ako neskôr vlastného syna.
Robila som tri zmeny za sebou, nevidela som svetlo sveta, len aby mal môj syn Martin všetko: jedlo, oblečenie, teplo, úsmev. Kúpila som dvojizbák v dobrom rajóne. Lenže som zabudla na to najdôležitejšie – čas a výchovu.
Babička pomáhala, ale až príliš. Vyrástla z Martinka sirotka, chlapca, ktorému „všetci všetko dlžia“. Nevedel nič. Ani variť, ani upratať, ani slušne povedať „ďakujem“. Ale sťažovať sa starej mame? To áno. Ja som zlá matka, nútim ho umývať riad, nerozumiem jeho citlivej duši.
V šestnástich bol Martin už fyzicky silnejší ako ja, ale pri najmenšej prísnosti utiekol k babke fňukať. Na vojnu, samozrejme, nešiel – babka ho „vybavila“. Študovať nechcel. Pracovať? Tým menej. Sedel doma, žral, chlastal s kamošmi, míňal moje peniaze a hral sa na počítači.
A potom, ako hrom z jasného neba: „Mami, Zuzka je tehotná.“ Zuzka – jeho osemnásťročná priateľka, prváčka, ktorá nemala za sebou ani vlastný život. „Budeme bývať u teba,“ povedal. Bez „môžeme“, bez „prosím“, bez „budeme vďační“. Len konštatovanie: „Teraz nás je dvoch, nasýt nás, napoj a daj nám strechu.“
Sadla som si s ním na rozhovor. Opýtala sa: „A robiť plánuješ? Ako sa budete mať? Chceš vychovávať dieťa bez práce a zodpovednosti?“ Mlčal. Hľadel do zeme, žul sa do pery a len ticho sedel. A vtedy som pochopila – stačA potom som ticho vstala, podala mu jeho veci a zavrela dvere za ním.
