Vyhoď ho na ulicu. Našla som susedkinho kocúra pod snehom, no majiteľka ho odmietla zachrániť
Dominika vždy pristupovala k susedkinmu kocúrovi s jemnou nedôverou. Ku mačkám necítila odpor, ale ten mohutný tigrovaný frajer ju raz poriadne vytočil.
Toto je príbeh o tom, aké dôležité je zostať človekom nech sa deje čokoľvek.
Minulé leto si susedkin kocúr Dodo zvykol používať jej záhonky ako svoju toaletu. Dominika ho nie raz pristihla na maličkej záhradke: rozrýpal zem, ako by robil archeologický výskum. So smiechom a výkrikom sa za ním rozbehla, no Dodo pokojne ušiel. Chata, ktorú Dominika zdedila po starkej, bola malá, pevná a v tichej záhradkárskej oblasti na okraji Trnavy.
Stačí sa len trošku pohnúť ďalej a ocitnete sa v skutočnej dedine. No keď prídete k autobusovej zastávke, do mesta je to na skok. Za života svojej starkej chodievala Dominika na chalupu nesmierne rada. Aj po jej smrti sa tu cez víkendy často zastavovala zavolala kamarátky, spolu kúrili v peci, opekali klobásy na ohni, zbierali v lese čučoriedky. V blízkom lese za hodinu nazbierali dubáky na panvicu. Ticho, čistý vzduch, priestor všetko, čo potrebovala na oddych. V tej istej dedine žila aj jej sesternica Zuzka, dcéra strýka Mira, maminho brata. Od detstva boli nerozlučné kamarátky. Pri záhradke a rieke sa nikdy nenudili.
Na svojich záhonkoch Dominika pestovala trochu reďkovky, šalátu, v jednom kúte pažítku. Malá úroda, ale jej vlastná. A práve o tú sa neprávom staral susedkin kocúr. Dominika sa sťažovala Dodoho majiteľke tete Eme. Tá iba mávla rukou: No a čo mám akože robiť? Mám ho strážiť? Hodiť po ňom polenom, keď ho nechytíš?
Pragmatický prístup bolo ľahké pochopiť: Dodo bol kocúr jej zosnulého muža, pána Antona. Sama Ema vždy tvrdila: Ja mačky nemusím, mňa zaujímajú psy! A až keď jej muž zomrel, zostal jej Dodo nedobrovoľne.
Dodo o seba vedel postarať sám. Skvelo chytal myši a šepkalo sa, že aj ryby lovil v miestnom potoku. Kedysi sprevádzal Antona na rybačkách. Chýbala mu len strecha nad hlavou a teplá piecka v zime.
Dominika s kocúrom viedla ozajstnú vojnu. Snažila sa s Dodom rozprávať, triedila ho dobrotami, aj mu lichotila. Mestské mačacie pamlsky ignoroval. Pri milých slovách sa len zamračene prizeral z diaľky a bližšie ako päť metrov k sebe nepustil.
Raz Doda obliala vodou z hadice. Inokedy vybehla na záhradu s píšťalkou a keď ho zazrela, utekala za ním medzi záhonmi a spískala osudový hvizd takmer ako futbalová rozhodkyňa. Keď kocúr preskočil plot, zastavil sa, otočil a zazrel na ňu s výčitkou v očiach, akoby hovoril: To už je moc!, a zmizol v malinčí.
Teta Ema ich vzťah pozorovala spoza plota a smiala sa. Obzvlášť teraz, keď sa jej veľký sen splnil stala sa skutočnou psičkárkou. Dcéra jej na prázdniny priviezla malinkého yorkšírika Maxa, ktorý Emu zabavil naplno. S problémom na záhonoch sa Dominika popasovala po svojom: priniesla tri vrecia pilín a nasypala ich do rohu záhrady zarasteného žihľavou.
Dodo jej darček ocenil a začal si chodiť kopať len tam. Dominika sa v duchu prežehnala. Čoskoro si ale všimla, že Dodo na ňu naďalej dáva pozor: z kríkov, zo strechy, cez škáry v plote. Jedného večera sa zľakla na smrť, keď sa v tme na dvore zablysli dve žiarivé oči. Kričala tak, že ju počula celá dedina. S Dodom si vždy držala odstup nikdy netušila, kde sa vynorí nabudúce.
Až na jeseň sa vrátila späť do Trnavy kvôli škole a na chalupu už jazdila len cez víkendy.
Raz, počas takejto víkendovej návštevy, ráno vyšla na dvor a na zadných schodoch uvidela biely zasnežený kopček. Bol to Dodo. Obrovský kocúr sedel, zasnežený, s cencúľmi na fúzoch. Nezdvihol hlavu, len sa krčil skľúčene. Keď Dominika opatrne omietla sneh, nijako nereagoval. Keď ho pohladila, potichu otvoril papuľku, akoby chcel zamňaukať, no nedokázal zo seba vydať ani obláčik pary.
Dominika ho vzala dnu. Zabalila ho do deky, roztopila mu ľad na fúzoch teplým uterákom. Dodo sa nebránil už nemal síl. Obložila ho fľašami s teplou vodou a utekala za tetou Emou.
Tá však bola neúprosná: On býva v kôlni. Celý dom mi oštíkal, ten fagan. Viac ho dnu nepustím! V lete, keď prišiel Max, začal Dodo útočiť a vybíjať si moč na všetko. Aby mal kľud, vysťahovala ho do kôlne.
Leto prežil. Ale zima v neizolovanej kôlni bola pre neho trajektóriou utrpenia. Dominika tetu Ema presviedčala: však lovil myši, no teraz naň čaká už len ľad, sneh, mrazy! Teta mávla rukou: Nasypala som mu granule do starej misy nech si je! Snehom nech si zapije! Hladom nezomrie! Vyhoď kocúra von!
Dominika v ten moment pochopila: Dodo prišiel k jej dverám nie náhodou. Hľadal záchranu. Už nečakal milosť od svojej pani, ale obrátil sa na tú, s ktorou viedol celú jar vojnu.
Dominika začala volať známych nechce niekto kocúra? Nikto nechcel. Sesternica navrhla, aby šiel k nej do maštale ku kravám a prasatám tam je teplejšie ako vonku, ale domov ho vziať nemohla, už mali dve mačky.
Zatiaľ Dodo, už zohriaty, vyšiel z deky, prešiel cez izbu, jemne sa dotkol Dominikinej nohy a usadil sa pred ňou, díval sa jej priamo do očí. Ako by chápal, že sa rozhoduje o jeho osude. Dominika si povzdychla a zavolala mame. Tá zvieratá doma nikdy nechcela, ale keď si spomenula na dobrého pána Antona, ktorý vždy starkej pomáhal, zrazu sa rozcítila. Spomenula si, ako všetkým nosil ryby, a Dodo vždy verne sedel po jeho boku. Nad smutným osudom starého zvieraťa si dokonca utrela slzu.
Rozhodnutie padlo samo.
V miestnych potravinách kúpila plastový prepravný box, nežne doň uložila Doda a odviezla ho do Trnavy. Pre kocúra práve začína nový život.
