**Denník**
Mária Štefanová milovala v živote dve veci: seba – bezvýhradne, a svojho syna Janka – s fanatickou, takmer nábožnou oddanosťou. Jano nebol len syn. Bol Slnkom, okolo ktorého sa točil jej malý, dôkladne upravený svet. Od kolísky dostával to najlepšie: hračky, ktoré susedské deti videli len vo výkladoch, oblečenie „ako princ“ a rôzne špeciálne pochúťky.
Jana vodili na všetky možné krúžky: od spoločenských tancov („Pre správny držanie tela, Janičko!“) po karate („Aby si vedel poradiť!“). Jano, treba mu to nechať, bol stabilný – nikde nevydržal dlhšie ako mesiac. Učiť sa ho nebavilo, cvičiť neznášal. Radšej honil holuby na dvore, kreslil fúzy na plagáty a strašil mačku Miku, ktorá mu raz na nových rifliach nechala pamätné škrabance. Mária Štefanová len vzdychla: „Čo už, taký je!“
Jano vyrastol. Vyťahol sa do vysokého chlapa s ospalými očami a rukami, ktoré nikdy nepoznali mozoľ. A Márii Štefanovej pripadla nová svätá úloha: ochrániť Slnko pred nástrahami. Pred ženami. Najmä pred „tými nevhodnými“. Do jej osobného hodnotenia „vhodnosti“ patrili: byt (najlepšie v centre, samostatný), auto (cudzia značka, maximálne tri roky staré) a rodičia (určite zámožní, s postavením). Janko, zvyknutý, že mama vie najlepšie, poslušne odmietal jednu za druhou. „No veď, Jano, jej otec je len obyčajný inžinier!“ alebo „Predstav si, ona jezdí MHD! To nie je tvoja úroveň.“ Stálej priateľky nemal. Všetky boli „nesprávne“.
Až kým raz v Kultúrnom dome, kam sa Janko zatúlal po bezplatný koncert (čo ak raz budú aj občerstvenie?), nenarazil čelom do Zuzany. Zuzana niesla stoh kníh a rozsypali sa. Janko, pohnutý zriedkavým impulzom, pomohol ich pozbierať. Pozrel do jej veľkých, sivých očí ako dažďové mraky. A… niečo cvaklo. Zuzana pracovala v knižnici. Bývala v skromnom jednoposteľákovom byte na sídlisku, ktorý zdedila po babke. Auto nemala. Rodičia boli učitelia z dediny. Podľa všetkých kritérií Márii Štefanovej – katastrofa. Ale Zuzana bola tichá, usmiata, voňala po knihách a vanilke. Janko, prvýkrát v živote, neposlúchol mamu. Priviedol Zuzku domov.
Mária Štefanová uvítala nevestu ako generál nepriateľského špeha. Prezrela ju od topánok po vrkoč. Studený čaj. Otázky ako výsluch:
„Byt máš? Hm, jednoposteľák… Na sídlisku… Rodičia? Učitelia? Zaujímavé… A vieš šoférovať? Nie? Škoda.“
Zuzanka sa červenala, mäkla vreckovku, odpovedala ticho a úprimne. Janko jedol mamin koláč a pozeral sa z okna. V Márii Štefanovej húril hurikán hnevu. „Táto sivá myš?! Pre môjho princa?! V živote!“
Ale Janko sa postavil na zadné. Prvýkrát. Možno jediný raz v živote. A Mária Štefanová, s ťažkým srdcom, dala „súhlas“. Nie preto, že by sa zmierila. Len sa zatvorila do seba. Ako pavúk.
Svadba bola skromná. Zuzana sa nasťahovala do bytu Márii Štefanovej (kde inde?). A začalo sa to. Čo svokra nazývala „zvykaním si“, ale v skutočnosti to bolo systematické ničenie.
„Zuzanka, polievka dnes… akási nevýrazná. Niečo také ja nevarím. Janko môj má rád hustý guláš, a toto je voda s vodou.“
„Ó, aj ten prach na komódZuzana to nakoniec nevydržala a odišla ticho, bez kriku, len s malým kufríkom a pokoreným srdcom, zatiaľ čo Máriu Štefanovú časom odniesla sanitka do pečovatelského domu, kde sedela pri okne a čakala na návštevu, ktorá nikdy neprišla.
