Dnes som si spomenul na príbeh, ktorý mi veľmi vryol do srdca. Napíšem ho sem, lebo v ňom je ukryté dôležité poučenie.
Alžbeta Gregorová milovala v živote dve veci: seba – bezpodmienečne, a svojho syna Janka – s fanatickou, takmer náboženskou oddanosťou. Jano nebol len syn. Bol Slnkom, okolo ktorého sa točil jej malý, dôkladne uprataný svet. Od kolísky dostával to najlepšie: hračky, ktoré susedské deti vídali len vo výkladoch, oblečenie „ako pre princa“ a rôzne delikatesy.
Jana vodili na všetky možné krúžky: od tanečných („Pre držanie tela, Janičko!“) po karate („Aby si vedel poriadne vybaviť!“). Ale Jano, treba mu to uznať, bol veľmi konzistentný – nikde sa nezdržal dlhšie ako mesiac. Škola ho nebavila, cvčiť ho neznášal. Radšej naháňal holuby na dvore, kreslil fúzy na plagáty a strašil mačku Miku, ktorá mu raz načierno poškrabala nové rifle. Alžbeta len vzdychla: „No čo už, také je jeho šibeničné povaha!“
Jano vyrastol. Vyťahol sa do vysokého chlapa so stále ospalými očami a rukami, ktoré nikdy nepoznali mozoľ. A tu pred Alžbetou vyvstal nový posvätný úkol: ochrániť Slnko pred nájazdmi. Pred dievčatami. Hlavne pred „tými nevhodnými“. V jej osobnej tabuľke „vhodnosti“ boli: byt (najlepšie centrálny), auto (cudzí výrobok, maximálne tri roky staré) a rodičia (určite zámožní, s postavením). Janko, navyklý, že mama vie najlepšie, poslušne odmietal jednu za druhou. „No veď Jano, jej otec je len obyčajný inžinier!“ alebo „Predstav si, jazdí MHD! To nie je tvoja úroveň, synček.“ Trvalú priateľku nemal. Vždy boli „nesprávne“.
Až kým jedného dňa v Dome kultúry, kam sa Jano zatúlil po bezplatný koncert (čo ak bude občerstvenie?), nenarazil čelom do Zuzany. Zuzka niesla knižky a rozsypali sa. Janko, pohnutý zriedkavým impulzom, pomohol ich pozbierať. Pozrel do jej veľkých sivých očí, ako dažďová mračna. A niečo v ňom cvaklo. Zuzka pracovala v knižnici. Bývala v skromnom jednopostelákovi na sídlisku, ktorý zdedila po babke. Auto nemala. Rodičia – učitelia z malého mesta. Podľa všetkých Alžbetiných mierok – katastrofa. Ale Zuzka bola tichá, usmievavá, voňala po knihách a vanilke. A Jano, prvýkrát v živote, neposlúchol mamu. Priviedol Zuzku domov.
Alžbeta privítala nevestu ako generál nepriateľského špeha. Prezrela ju od topánok po vrkoč. Naliala jej vlažný čaj. Otázky ako pri výsluchu:
„Byt máš? Hm, jednopostelák… Na sídlisku… Rodičia? Učitelia? Zaujímavé… Auto vieš viesť? Nevieš? Škoda.“
Zuzka sa červenala, mäla servítku, odpovedala ticho a úprimne. Janko jedol mamin tort a pozeral sa von oknom. V Alžbetinej duši sa prehnalo tsunami hnevu. „Táto sivá myš?! Pre môjho princa?! Nikdy!“
Ale Janko sa postavil na zadné. Prvýkrát. A možno jedinkrát v živote. A Alžbeta, s ťažkým srdcom, dala „súhlas“. Nie preto, že by sa zmierila. Len sa zatiahla. Ako pavúk.
Svadba bola skromná. Zuzka sa nasťahovala do Alžbetinho bytu (kam inam?). A začalo sa. To, čo svokra nazýva „zvykaním si“, ale v skutočnosti to bolo postupné ničenie.
„Zuzanka, polievka dnes… akási bez chuti. Nie taká, ako variem ja. Jano môj má rád hustú kapustnicu, a toto je voda s vodou.“
„Oj, prach na komode! Janičko má alergiu, vieš? Treba utierať každý deň!“ (Zuzka utierala ráno aj večer.)
„Janičko, pozri sa, ako Zuzka tvoju košeľu vyžehlila! Vrásky! Tak predsa nepôjdeš do práce? Daj dole, prežehlím ti ju.“
Zuzka trpezlivo znášala. Milovala Janka. Dúfala, že ju raz ochráni. Ale Janko bol zvyknutý, že mama má vždy pravdu. A tak mlčal. Občas zamrmlal: „No, Zuzka, snaž sa. Mama sa len stará.“
Alžbeta útočila stále brutálnejšie:
„Vieš, Janičko, Zuzka bola dnes v obchode… Takú lacnú klobásu kúpila! Šetrí na tebe?“
„Oj, Zuzanka, v tej bluzke vyzeráš… ako v vreci. Nesluší ti. Jano, povedz jej, nech to nenosí.“ (Bluzka bola nová, kúpená za Zuzkinu výplatu.)
Zuzka plakala do vankúša. Janko sa otráveno odvrkol: „Prestaň fňukať! Mama chce len tvoje dobro! Zvykni si!“
Jedného dňa, keď sa Zuzka vrátila z práce (pridávala si v škole pre dospelých), uvidela nasledujúcu scénu: Alžbeta vylievala polievku, ktorú Zuzka pripravila.
„Oj, Zuzanka! Prepáč! Omylom… Zdalo sa mi, že je nakysnutá. Nič, Janičko, urobím ti vajíčko! Nič lepšie ako moje vajíčka neexistuje!“
Zuzka sa pozrela na Janka. Ten pokrčil plecami: „No čo už, mama to omylom. Nerývaj.“
To bola posledná kvapka. Nie krik, ale tichý vzlyk jej prešiel hrdlom: „Janko, už viac nemôžem…“
„No a čo?“ – chladne sa opýtal, pozorujúc svoj necht.
O mesiac sa rozviedli. Zuzka odišla potichu, s jedným kuforom a zlomeným srdcom. Alžbeta jA o rok neskôr, keď Alžbeta ležala v starobinci so zlomenou nohou po páde, ktorý jej nikto neprišiel ošetriť, spomenula si na Zuzkine jemné ruky, ktoré by jej určite opatrne oviazali ranu.
