Znova sa objavila moja matka so spolubývajúcim a ďalším mužom. Už rozjasnená, Ľubomíra sa zatiahla do rohu za nočným stolíkom.
A kam sa skryť, keď už na ulici padá sneh? pomyslela si. Už ma to všetko nebaví. Na leto skončím deviaty ročník a odídem do mesta. Zapíšem sa na učiteľský kolégium a budem učiteľkou. Mesto je len desať kilometrov ďaleko, ale budem bývať na internáte.
Matka a hostia sa usadili v kuchyni. Zaznel šum pri naliavaní tekutiny do pohára, vôňa údeniny sa rozplývala po celej miestnosti. Ľubomíra si nevedome splazila slinu.
Počkaj, ty! zakričala matka.
Čo sa deje?
Ste tu dvaja
Po prvýkrát s dvoma, ozval sa hlas Mikuláša, spolubývajúceho matky.
Zaznel krútiaci sa zvuk padajúcej riadu. Šušť, praskanie. Ľubomíra sa ešte viac zatlačila do rohu. Náhle ticho.
Počúvaj, Mikuláš, ona spí, povedal spolubývajúci.
Sám som povedal, že je dobrá dievčina, ale niečo sa so mnou deje
Počuj, má dcéru
Akú dcéru?
Zuzku, už je dospelá. Asi sa schovávala v izbe.
Prinášaj ju sem, usmial sa Mikuláš.
Zuzka, kde si? vstúpil spolubývajúci, uvidel Ľubomíru a nepríjemne sa usmial. Poď, posaď sa s nami!
Ja aj tak som tu v pohode.
Prečo sa hanbíš? Mikuláš sa ju snažil objať.
Ľubomíra uchopila vázu na nočnom stolíku a hodila ju na hlavu spolubývajúcemu. Zaznel krik rozbitého skla. Vytiekla sa a utekala z izby.
Drž ju! zakričal Mikuláš. Ale dievča už stálo pri dverách. Nemala čas obúvať sa bežala v ponožkách, starých šortkách a tričku na ulicu.
Za ňou vybehli muži. Ulica dediny bola prázdna. Kam utekať večer po snehu? V diaľke sa ozývali krik a v obrovskej budove, pri ktorej bežala, zavytelo. Následne niekto povolal psa.
Ľubomíra zaklopala na bránu a dvere otvoril muž okolo štyridsiatich rokov.
Pomôžte! povedala ticho, hľadiac na neho prosbou.
Vstúp! uchopil ju za ruku a zatvoril dvere.
Oľga, kto tam? vyšla na verandu žena.
Tu, poviľkal majiteľ na dievča. Za ňou sa niekde honia muži.
Rýchlo dovnútra! šla jej po ruke. Všetko im vysvetlíš.
Zuzka, vybehni pekne! ozval sa Mikuláš.
Oľga, neštvuj sa! zvolala hospodárka. Poď dovnútra!
Z ulice sa ozývali krik a štekanie psa.
Musíme zavolať políciu, vytiahla mobil.
Zuzka, nie. Najprv to vyriešim sám. Sú to zjavne miestni.
Ako sa s nimi chystáš vysporiadať?
Poctivo. Upokoj dievčatko! povedal majiteľ, vzal balík a prišiel k chladničke. Položil dovnútra fľašu a kúsok údeniny.
Na dvore pohladil psa a spolu vyšli von. K Mikulášovi sa priblížil Mikuláš:
Vráť Zuzku!
Vezmite ju a vypadnite!
Čo? otvoril balík, na tvári sa mu objavila usmievavá tvár, prikýval kamarátovi. Poďme, Mikuláš!
***
Dobrý deň, volám sa Zuzana Kováčová, povedala žena, keď položila kanvicu na sporák. Sadni si, povedz nám, kto si a čo sa stalo.
Volám sa Ľubomíra, začala dievča, zuby si rozdráždila. Ja bývam na tejto ulici, hoci od konca dediny.
Si dcérou Kiri?
Áno.
Hoci sme sa sem nedávno nasadili, už sme počuli o tvojej matke. žen
Ďaleko spustila hlavu a rozplakala sa.
Neplač! povedala žena a jemne ju pritlačila k sebe. Pre ňu to bol nezvyčajný gest. Objala ju a plakala ešte viac.
Dobre, dobre! Teraz si daj čaj.
Vstúpil majiteľ domu:
Všetko pekne vyčistené.
A čo s tou kráskou? prikývala Zuzana na dievča a náhle sa usmiala.
O ňom si povieme zajtra! Najprv si daj čaj a potom do kúpeľa.
Chceš niečo jesť? Zuzana položila pred hosťa šálku čaju a znovu sa usmiala. Vidím, že máš chuť.
Na stole sa objavili sendviče a zvyšky torty.
Jedz, jedz! usmial sa majiteľ, sledujúc, ako dievča pozerá na jedlo.
Ľubomíru už neškátral viac so svojimi otázkami a snažil sa jej nedávať poznať, že sa hanbí.
Keď večera skončila, Zuzana ju odviedla do kúpeľne:
Umy sa, tu máš župan!
***
Ľubomíra chcel len jedno aby ju dnes nevyhodili von. Ako príjemne ležať v teplej vani, keď vonku mrzne. No čas vstávať, majitelia už čakajú.
Vydala sa von. Muž a žena sedeli na pohovke. Dievča sa hanblivo usmialo:
Ďakujem!
Počuj, Ľubomíro, začala hovoriť hospodárka. Rozumiem, že ťa nikto nebude hľadať. Nemáš chuť ísť domov?
Ľubomíra sklonila hlavu.
Zajtra, skoro ráno, musíme odísť
Rozumiem, sklonila hlavu ešte nížšie.
Zostaneš sama. Neotváraj dvere! Náš pes Bruno nikoho nepustí. Rozumieš?
Áno! zvolala, neudržala slzy.
Môžeš uvariť guláš, kým nás nebudeme, povedal šibal Oľga Román. Vieš?
Viem, rýchlo odpovedala Ľubomíra, stále bojac sa, že ju vyhodia. Dobre varím a viem upratovať.
Upratuj hore, ak nie je ťažké, súhlasila Zuzana Kováčová.
***
Prebudila sa spolu s majiteľmi. Ticho ležala v posteli, boja sa, že ju vyhodia. V dvoch okamihoch zaslechla motor v dvoch. Po chvíli všetko utichlo.
Vstala, umyla sa. Na kuchyni čierny koniec, na stole chlieb, údenina, syr. Na pracovnom stole bravčové rebierka.
Jedla raňajky, upratala stôl, všetko otrievala, umývala podlahu.
V chodbe uvidela vysávač, zapla a začala vysávať.
Až vypnula vysávač
Čo to všetko znamená? ozval sa hlas za ňou.
Otočila sa rýchlo. Vysoký chlapík okolo osmnástich rokov, s hnedými očami, zvedavý.
Upratujem, zamumlala Ľubomíra. A vy ste?
No chlapík zavrčal a vybral z vrecka mobil:
Mami, som doma. A kto je to?
Syn, nech tá dievčina chvíľu u nás zostane.
Čo mám robiť?
Odložil telefón späť, pozrel na Ľubomíru od hlavy až po päty a išiel do kuchyne.
Potrebujete čaj? spýtala sa dievča.
Postarám sa sám.
***
Ľubomíra dokončila vysávanie, začala utrácať prach, počúvala každé šuchnutie v kuchyni.
Chlapík si dal raňajky, vstúpil do kúpeľne a vyšel nahý, vo vôni krému.
Hej, majiteľ, prines mi ďalšiu fľašu! ozval sa hlas z ulice.
Čo to je? chlapík sa pozeral z okna.
Neotvárajte im! zakričala Ľubomíra.
Pozrel na ňu zvedavo, usmial sa a zamieril k východu. Ľubomíra sa vrhla k oknu. Pri plote stál spolubývajúci jej matky s priateľom a niečo kričali. Ľubomíraj sa zachvátil strach.
Vytiahol syn majiteľov. Obaja sa vrhli na neho. A v tom spadli priamo do snehu; Ľubomíra si myslela, že obaja spadli naraz.
Chlapík sa nad nimi naklonil, niečo povedal. Vstali s hlavami dole a šli smerom k domu matky.
***
Chlapík sa vrátil a jeho pohľad spočinul na zamrznutej dievčine. Prišiel:
Bolesa sa?
Nečakane sa pritúlila k nemu a rozplakala sa.
Ako sa voláš? spýtal sa náhle.
Ľubomíra.
Ja som Róbert. Neboj sa, viac už neprídu.
Róbert šiel hore do svojho izby a nevrátil sa až do večera. Ľubomíra uvarila guláš, posadila sa za stôl a zamyslela sa.
Samozrejme, chcela zostať tu s týmito milými ľuďmi, ale vedela, že prekročila všetky hranice slušnosti.
Majitelia sa vrátili. Zuzana Kováčová prekvapene prikývala, obdivujúc poriadok. Oľga Román úctivo ochutnal guláš.
Asi pôjdem domov, povedala Ľubomíra s rezignáciou. Ďakujem vám za všetko!
Ľubomíra, zostaneš u nás ešte pár dní!
Ďakujem, Zuzana Kováčová! Idem domov, zopakovala.
Urobila krok k dverám a zastala. Od včera nosila cudzie oblečenie a cudzí topánky po dome.
Poďme! vzala ju hospodárka za rameno a viedla do obývačky.
Otvárala skrinku, dlho prezerala veci. Vytiahla džínsy, sveter, teplú športovú bundu.
Obleč sa! Sme takmer rovnakej výšky.
Nie, nechajte
Nie je dobré ísť domov nahá. Obleč sa, nebudem chudoba.
Obliekla sa. Tajne sa pozrela do zrkadla. Nikdy predtým nemala taký pekný šatník.
V chodbe ju hospodárka prinútila nasadiť čiapku a zimné topánky.
Ľubomíra, zdravie na cestu!
Ďakujem, Zuzana Kováčová!
***
Život sa vrátil do starých tokov nie úplne starých. Matka si našla prácu na farmu. Jej spolubývajúci zmizol spolu s priateľom.
Prišla jar. Ten deň sedela doma nad učebnicou. Keď niekto zaklopal na dvere, Ľubomíra vyšla oknom a neuverila svojim očiam pri plote stál Róbert. Uvidel ju, prikývol hlavou. Ako keby povedal: Poď!
Nešla vzlietla.
Ahoj! usmial sa Róbert.
Dobrý deň!
Mama ťa niečo volala.
***
A tak vstúpila do domu, kde prežila šťastný deň.
Ahoj, Ľubomíra! privítala ju na prahu hospodárka a objala.
Dobrý deň, Zuzana Kováčová!
Poďte dnu, dáme si čaj!
Hospodárka posadila dievča, nalevala čaj a sama si sadla k stolu.
Mám na teba úlohu. My s manželom letíme na mesiac do Turecka, na tvári sa jej mihla snová úsměv. Syn doma je zriedkavý. Nemohla by si sa postarať o dom? Musíš kŕmiť Breliho a tiež mačku, polievať kvety. Mám ich veľa.
Samozrejme, Zuzana Kováčová!
Dobre, vytiahla peniaze. Dvadsať tisíc eur.
Zuzana Kováčová, na čo tie peniaze?
Vezmi! Nezruinujeme sa. Poďme, všetko ti ukážem!
Ľubomíra si pozorne zapamätala, kde v dome stoja kvetináče a sudy s kvetmi, kde je krmivo pre mačku a mäso pre psa. Potom Zuzana Kováčová zakričala:
Róbert! syn okamžite vybehne zo svojej izby. Predstavím Ľubomíru Breliemu!
Poďme! chlapec jemne položil ruku na jej rameno.
Vychádzali na dvor, odviazali Breliho a šli na prechádzku. Celú cestu Róbert rozprával o štúdiu na univerzite, o karate, o rodinnom podniku.
A Ľubomíra myslela na niečo iné. Jasno pochopila, žeA tak sa Ľubomíra rozveselila, že konečne našla miesto, kde môže variť, čistiť a občas si aj nechať pár minút na to, aby si prečítala svoje učebnice a snívala o veľkých učiteľských dňoch.
